Vianočný zázrak

Znovu sa ohliadol, bola tam, visela medzi nebom a zemou až sa zdalo, že sa vôbec nehýbe avšak o jej rýchlosti sa už presvedčil. Chvíľa nepozornosti sa mu škaredo vypomstila. Noha sa mu prepadla do hlbokého snehu a za chvíľu sa celý váľal v mrazivom záveji. Okamžite sa naňho vrhla načahujúc dlhú kostnatú ruku. Šedivý rubáš okolo jej štíhleho tela sa trepotal v bezcitnom severáku ako mátoživý prízrak.

V mžiku bol na nohách a upaľoval ďalej nedbajúc na mráz, ktorý mu zachádzal až do kostí a vyrážal dych z pľúc. „Už iba zopár metrov a v lese sa jej stratím.“ Uisťoval sa v duchu. Vzápätí sa však znovu váľal v snehu! Teraz sa dostala tak blízko, že mu pazúrom, ostrejším než žiletka, poľahky prerezala teplú páperovú bundu zanechajúc nepeknú ranu na jeho chrbte. Od bolesti zreval z plných pľúc, no predsa nespomalil, práve naopak, akoby ho náhla bolesť prebudila. Vnímal viac ako kedykoľvek predtým farby, zvuky a tvary pred sebou. Ešte nikdy sa necítil tak odhodlane a plný síl. Les teraz vnímal detailne, sťa šelma ktorej je rodiskom i domovom. Rovnako rýchla bola aj Smrť. Už – už sa načahovala aby ho lapila.  Temer mohol cítiť jej dych, mrazivejší než hvízdajúci vietor ktorý ho zrážal na kolená.

Odkedy ukradol Dych smrti  sa nezastavil ani na jedinú sekundu. Vedel, že akékoľvek aj to najnepatrnejšie zaváhanie ho môže pripraviť o všetko, život nevynímajúc. O svojej sile a odhodlaní nepochyboval do momentu keď ho poranila. „Nezvládnem to!“ Prebleskla mu hlavou tak jasná a celkom zreteľná myšlienka, až sa jej zdesil. Les redol viac a viac a zanedlho sa výhľad pred ním rozostúpil do otvorenej krajiny. Zaváhal. „Nestratil som smer?! “ Zhrozil sa. Na dlhšie uvažovanie nebol čas! Znovu a znovu naňho dorážala. Unikol iba o milimeter!  Upaľoval akoby mu za pätami horelo a keď v doširoka otvorených ústach ktorými nasával mrazivý vzduch zacítil pachuť dymu, zaradoval sa. „Ešte nie je nič stratené!“

Keď sa dozvedel o Dychu smrti , všetok ostatný svet akoby preňho prestal existovať. Nič viac ho nezaujímalo, po ničom viac netúžil. Najmocnejší artefakt, ktorý mu dá moc rozhodovať o živote a smrti. Netrvalo dlho kým si dopodrobna premyslel koho každého by sa s tak mocným nástrojom poľahky mohol zbaviť. V obrazoch rozbúrenej fantázie stúpal až na samotný vrchol pyramídy tvorenej nespočetným množstvom mŕtvych. „Tak je to zariadené v živote,“ hĺbal nad zákonmi prírody, „slabší jedinci musia dláždiť cestu tým silnejším a schopnejším.“ Prešlo mnoho dní, kým si všetko, nakoľko mu to obmedzené zdroje dovoľovali, pozisťoval a naplánoval. Varovania o rizikách spojených s nebezpečným podujatím nebral vôbec na ľahkú váhu avšak bol pevne rozhodnutý, že bude mať úspech a nič iné nepripadá v úvahu !

Upaľoval nekonečnou bielou planinou a Smrť ho ani na sekundu neopustila, dokonca sa zdalo, že ju celý ten čas ťahá za sebou na povrázku, ako keď deti v jesennom vetre púšťajú draka. Zasa zakopol a niekoľko krát sa prekoprcol vo vysokom záveji a vtedy to ubolený a vyčerpaný pocítil. Po prvýkrát vo svojom živote chcel ostať ležať a aspoň na chvíľu si odpočinúť. „Už nie, už dosť!“ Hlasno oddychoval. „Už viac nechcem prekonávať svoje hranice. Nevládzem!” Niekoľko krát v živote ochorel a vo vysokých horúčkach a ešte väčších bolestiach musel ostať v posteli. Vždy mu však akási vnútorná sila pomohla  ťažkostiam vzdorovať, zvíťaziť nad nimi a pokračovať životom ďalej. Vydesený strašným  poznaním zovrel Dych smrti ešte silnejšie a vyrazil v zbesilý trysk. Niečo, kdesi hlboko v jeho hlave sa náhle zlomilo  a on pochopil, že to nezvládne. „Sústo, ktoré som si odhryzol je tentokrát priveľké!“ Uvedomil si a pozoroval ako sa svet navôkol pomaly, celkom nebadane avšak nevyhnutne začína splývať  do noci. Svaly pálili viac ako rana a brutálna bolesť v hrudi ho varovala, že prekročil fyzické limity svojho tela a rýchlo smeroval do záhuby, odkiaľ niet cesty späť.

Znovu sa mu navrátilo plné vedomie a to bol bod v ktorom sa udiali dve zásadné veci. V plnej váhe naňho doľahlo šokujúce zistenie, že predsa zablúdil. V ceste, ktorou sa mal dostať späť, nemal byť tak vysoký vrch ako ten, ktorý sa pred ním týčil.  Hneď vzápätí ako mu táto myšlienka prebleskla zmučenou mysľou, Smrť znovu zaútočila. Tentokrát mu zaryla pazúry do ľavého ramena až sa mu zahmlilo pred očami a od strašnej bolesti sa znovu zrútil do snehu, kde sa mu po chvíľke hádzania a šialeného vreskotu  podarilo vymaniť sa z jej moci. Celý dobitý sa v akejsi zotrvačnosti vytiahol na nohy a s vypätím posledných zvyškov síl zamieril vpred s hlavou neprirodzene prázdnou. Ak by ho teraz požiadala aby jej artefakt vrátil, urobil by tak bez premýšľania, celkom automaticky. Každým ďalším krokom cítil ako z neho vyprcháva život. Smrť už neútočila, len vo vetre nad ním opisovala veľké kruhy pričom ho neustále prebodávala veľkými, hypnotickými očami. Sťažka a unavene kládol nohu pred nohu až sa celkom zastavil a padol na kolená do snehu. Ďalej už nevládal.

Náhle sa mu pred očami v jedinom záblesku prehral celý jeho život. Oči zaliate slzami nad strateným a premárneným životom, ktorý nevyhnutne  opúšťal, pálili a rýchlo primŕzali. Hlboko pod ním, blikala do noci roztrúsená osada. „Tak toto je to miesto, kde spočinie tvoje telo!“  Zašepkala to Smrť, alebo ho iba miatli rozjatrené zmysly? Jeho myseľ sa naposledy rozjasnila  ako nekonečná obloha nad jeho hlavou. „Tak blízko ľudí a pritom tak ďaleko.“ Hlasno oddychoval načisto vyčerpaný. V nočnom tichu húdol nemilosrdný vietor svoju mrazivú pieseň. „Odpočiniem si...  len na chvíľu a potom...“

***

„Kde si ho našla?“ Pýtala sa s neskrývaným počudovaním Aničky.

„Kúsok pod vrcholom Ostrej skaly, tam kde minulý rok našli toho mŕtveho!“ Odvetila a oči jej žiarili šťastím. Líca sfarbené mrazom do červena veľavravne naznačovali, že celý čas bežala.

Matka vzala podávaný kvet ktorý opatrne a láskyplne uložila chorému pod vankúš.

„Rástol tam napriek mrazivému decembrovému počasiu!“ Vysvetľovala Anička, “nerozumiem ako mohol odolať mrazu a tomu vetrisku!“

Baba korenárka im o zázračnom kvete vravela už v lete, keď jej muž ochorel a ani ona mu nedokázala pomôcť. Neborák chradol každým dňom viac a viac až z neho ostala iba kosť a koža. „Je to nesmierne vzácny kvet. Raz za rok  sa môže Smrť rozhodnúť a jednu dušu zachrániť.“ Vysvetľovala. „Vyberie posla, ktorý kvet dopraví presne tam, kde je najviac potrebný.“

„Ďakujem za zázrak!“ Šeptali pri štedro-večernom stole pery vďačnej matky.

„Ďakujeme za Vianočný zázrak,“ šeptali pery šťastných detí.

„Ďakujem za posla a za zázrak.“ Šeptal roztraseným a dojatým hlasom otec. Konečne cítil ako sa mu vracia chuť do života.