Dómus

Poznáte ten pocit, keď uvidíte niečo a viete, že je to presne to čo chcete? Čo k vám a vám tak nejak prirodzene patrí? Čo bolo stvorené či vyrobené výlučne pre vás?

Rovnaký pocit, alebo kľudne to nazvime intuícia či predtucha, som mal keď som stál pred domom, ktorý som chcel kúpiť. „Je to on,“ vírili mi myšlienky v hlave, „tento dom má byť môj.“

Čuduj sa svete, snáď celý vesmír sa spojil aby tomu tak skutočne bolo. Majiteľ súhlasil so značnou zľavou, banka mi bez najmenších problémov vyhovela a dokonca celé sťahovanie ma stálo menej peňazí a času než som si vôbec dovolil dúfať. Všetko išlo ako po masle.

Zanedlho sme už s mojou drahou polovičkou sedeli na dvore a vychutnávali si lahodnú rannú kávu v prostredí velebného ticha a dychberúcich výhľadov. V takmer dokonalej harmónii a pohode sme spriadali plány, ktoré k takejto životnej zmene patria.

Ani sme sa nenazdali a najkrajšie sviatky roka boli za nami. Užívali sme si každý jeden deň plnými priehrštiami rozdávanú priazeň osudu. Na záver roka nás však nemilo prekvapilo, že kvôli pracovným povinnostiam musela moja drahá polovička na niekoľko dní náhle odcestovať.

„Nič sa nedeje,“ odvetil som s ľahkým úsmevom, „samota mi nevadí a určite sa nejak zabavím. Možno už konečne dočítam knihu, ktorú som si našiel pod stromčekom.“

Ako som povedal, tak aj bolo, blížiaci sa záver roka vo mne vždy prebúdzal viac samotársku než spoločenskú časť mojej povahy. Keď nastal posledný tohtoročný večer, uvelebil som sa do kresla, chvíľu som počúval rozhlasové hry a potom siahol po rozčítanej knihe. Celkom som pritom stratil pojem o čase až kým ma do reality nepriviedol vzdialený rachot ohňostroja.

Nenáhlivo som sa presunul do kuchyne a siahol po dobre vyhladenom šampanskom. Pripil som si so zrkadlom a s telefónom pri uchu sa znovu vrátil do kresla. Zatelefonoval som drahej a potom aj niekoľkým blízkym, aby som im zavinšoval len to najlepšie. Príjemne strávený čas. Ešte vždy so spokojným úsmevom som sa chcel presunúť do kúpeľne, no v kuchyni som náhle zastal, napínajúc sluch. „Som úprimne rád, že sa konečne môžeme vidieť a porozprávať.“ Sotva počuteľný hlas sa niesol od stola pod oknom.

Okamžite som do tmy uprel zrak, no okrem sotva postrehnuteľného tmavšieho miesta som nezbadal nič iné. Celkom automaticky som sa načiahol po vypínači no slabý hlások ma zastavil. „Môžeš ma uvidieť iba vo svetle sviečky.“

„Kto si?“ Moja zvedavosť načisto premohla akékoľvek obavy či strach. „Čo odo mňa chceš?“ V záblesku zápalky som spozoroval drobnú postavičku, chlapíka sediaceho na okraji stolu so širokým úsmevom. Opatrne som na stôl posadil lampáš a seba na stoličku. „Raz ma tá moja zvedavosť isto zabije.“

„Volám sa Dómus a som škriatok, alebo ak chceš, tak duch tohto domu.“ Dobrácky sa usmieval a ja som si ho v blikajúcom svetle sviečky mohol podrobnejšie poobzerať. Mal na sebe šedivú kutňu, akú vídavame u mníchov a tmavé vlasy zviazané do copu. Umne zastrihnutá brada svedčila o dôslednej starostlivosti o jeho vzhľad. Drobné nôžky mal bosé a nič nenasvedčovalo, žeby mu bola zima, alebo, žeby pociťoval akúkoľvek nepohodu.

„Kde sa tu berieš?“ Údiv a prekvapenie sa ma zmocňovali viac a viac. „Ako si sa vôbec dostal dnu?“

„Bývam tu a ak mám byť celkom presný,“ neprestával sa usmievať, „bol som tu ešte predtým, než si sa vôbec narodil. Každý dom má totižto svojho škriatka a ten je vždy jeho pánom a nikdy to nie je inak. Škriatok si vyberá človeka, ktorý bude bývať v jeho dome.“

„Počkaj, počkaj!“ Zvolal som, „chceš mi povedať, že to nie my si vyberáme dom, ale škriatkovia si vyberajú nás?“

Dómus prikývol, „presne tak. Niekedy sa však stane, že si škriatok vyberie nesprávne a potom musí človeka odohnať. My škriatkovia totižto dokážeme pracovať s energiami a Géniom loci.“ Vysvetľoval. „Poľahky môžeme ovplyvňovať náladu a teda život v našom priestore.“

„Takže ty si si vybral mňa a ako vidím si spokojný.“ Nechal som sa strhnúť jeho dobrou náladou.

„Áno,“ múdro prikývol, „zatiaľ som presvedčený o správnosti mojej voľby.“ Poškrabal sa na brade a pokračoval. „Staráte sa so svojou drahou polovičkou o čistotu, poriadok a celkovo robíte všetko, aby sa vám dobre bývalo. Máte to tu radi a ja mám rád vás a som odhodlaný byť vám nápomocný.“

Pomaly mi všetky súvislosti začali zapadať do skladačky môjho života. „Ako je možné, že sa môžeme takto rozprávať? Prečo si sa nám neukázal už skôr?“

„Toto je vec zložitá.“ Začal po chvíľke, „existujú zákonitosti, ktorým ani sám poriadne nerozumiem. Zistil som totižto, že sa môžem zhmotniť iba v prvých minútach rokov končiacich číslom tri.“ Vstal a so zamysleným výrazom si napravil odev, „musím už ísť, mám ešte veľa práce a ty si potrebuješ odpočinúť,“ doložil, a ja som nemohol inak, než súhlasiť. Bol som až tak unavený, že vôbec by ma neprekvapilo, keby som zaspal hneď na mieste.

Dómus sa stratil kdesi v tmavej chodbe a ja som zanedlho zaspával s vedomím, že noc, kedy sa lámu roky, je naozaj čímsi výnimočná, magická a má svoju tajomnú moc.