Mám podozrenie

Mám podozrenie

… čo keď som úplne iným človekom ako si o sebe myslím? Viem o sebe skutočne všetko?

Každé ráno sa pozerám do zrkadla. Potrebujem vedieť, či mi náhodou nepribudla na čele ďalšia vráska, ale to nestačí. K zubárovi tiež nejdem len vtedy, keď ma už začnú bolieť zuby. Každý rok absolvujem preventívne prehliadky, aby som si bol istý, či mám ešte všetky zuby v poriadku, či mi náhodou ešte nepribudol nejaký ten zub múdrosti. To je len starosť o telesnú schránku.

Ale ako to je s človekom, ktorým som vo svojom vnútri? Mám sa spoľahnúť na to, čo o mne hovoria tí druhí? Zdanie klame, môžu sa aj mýliť. Objektívne vzaté, ani je sa nemusím poznať úplne bezchybne. Nosiť na očiach ružové okuliare je obrazné vyjadrenie, ktoré výstižne vyjadruje objektívnu skutočnosť, že nie vždy presne vidíme čo vidíme, počujeme čo počujeme, cítime čo by sme mali cítiť.

Takéto a podobné pochybnosti ma priviedli k záveru, že ani ja neviem o sebe všetko. Niekedy mám podozrenie, že ani nechcem vedieť. Tomu je už ale koniec. Už nebudem ďalej klamať sám seba: pravdu, a nič len pravdu!

Priznávam, že mojím hlavným cieľom nie je byť lepším. Také a podobné záväzky si dávam každý Nový rok. Nie je potom ťažké zistiť, že zostávam stále rovnako zlý. Uspokojuje ma vedomie, že všetko zlé môže byť na niečo dobré. S týmto problémom sa už ďalej nebudem zaoberať.

Ja musím ísť do svojho vnútra ešte hlbšie. Génius už zo mňa nebude, priznávam to z vlastných skúseností, ale aj obyčajný „radový“ človek má právo o sebe vedieť všetko. Je pravda, že aj ten najmúdrejší nie vždy vie úplne všetko. Ten, kto si myslí, že je jedinečný, je často jediný, ktorý tomu uverí.

Zbytočné by mi bolo moje rozhodnutie vedieť o sebe všetko, keby som dlho váhal, či sa pustím do neľahkej duševnej práce – do skúmania vlastnej osobnosti.

Honorár za to nechcem. Pokladám to za tvorivú prácu, ktorá mi prinesie to najsprávnejšie poznanie.

Vynechám z mysle všetko, čo mi chce nahovoriť moje skryté podvedomie. Malo sa mi ozvať práve vtedy, keď som to najviac potreboval. Neschovávať sa za údajne dôležitejšie veci v mojom živote. Vždy treba všetko riešiť na rovinu, bez nejakých okolkov, možno aj bez podvedomých citových zábran.

Prvá otázka teda znie: viem byť priamym človekom? Každý si odpovie, že vie. Figu borovú! Len si to o sebe myslíme. Otázkou pre mňa teda zostáva: som viacej priamy ako nepriamy? Rozmýšľam, kde je hľadaná pravda. Či mám priznať, že som väčšinou alibisticky nepriamy.

Minule som váhal s odpoveďou na otázku, či rád chodím na nudistickú pláž. Mal som priznať ten pravý dôvod? Či naozaj tam chodím len kvôli tomu, že neznášam na sebe mokré plavky. Nie je v tom hlavne necudná možnosť obdivovať krásu nahého ženského tela s následným vzrušením? Budem to musieť v lete ešte znovu vyskúšať, aby som si bol istý, kde je v tomto mojom intímnom prípade pravda. Nebudem sa o tom ďalej rozširovať. Chcem byť priamym človekom, ale osobné záležitosti, takto verejne, nemusím riešiť.

Radšej prejdem z priamosti k nerozhodnosti. Dva protiklady, ktoré majú svoje farebné odtiene.

Neviem presne určiť, aký typ človeka vlastne som. Barák, chválenkár a cholerik, to som dopredu vylúčil. Občas niečo pokazím, už som sa posadil aj na manželkin klobúk, chválil som sa s tým, že nespievam falošne, ale cholerik - to určite nie som. Cholerik je jeden zo štyroch temperamentov podla Hippokratovej typológie temperamentov, labilný extrovert. Telesná tekutina, ktorá ho ovplyvňuje je žltá žlč. Je nedotknuteľný, nekľudný, útočný, vznetlivý, vrtkavý, impulzívny. Tvrdohlavo stály vo svojich názoroch na život. U cholerika prebieha silný vzruch a slabý útlm.

Práve takým by som často potreboval byť. Mnohé životné situácie, do ktorých sa dostanem, ma usvedčujú úplne z niečoho iného. Neviem to presne definovať. Nechcem to nazvať nerozhodnosť, to by som sa asi dosť podhodnotil. Ale byť cholerikom, to mi pripadá ako nepríjemná diagnóza. Ľudia ma majú v podstate radi. Neboja sa ma, neleziem im na nervy.

Ale, čo keď mi nechcú o mne všetko prezradiť? Mnohí v mojom pracovnom kolektíve majú na to dôvod. Nechcú prísť o prémie, ešte stále som ich riaditeľom - priamo nadriadený. A o tom to je...

Doma je všetko inak, doma som predovšetkým neprispôsobivý. Manželka tvrdí, že som v tomto smere nevyspytateľný. V typológii charakterov som takéto zaradenie nenašiel. Vymyslela si ho moja polovička, aby mi mala čo vyčítať. Asi tým myslí, že mi vždy nerozumie. Tomu rozumiem, veď ani ja sám sebe si úplne nerozumiem.

Mám podozrenie, že už mám do konca života málo času na to, aby som sa dozvedel o sebe všetko – a hlavne pravdivo.

Desí ma predstava, že pre človeka je nemožné vedieť viac, ako si o sebe len nahovára.

Alexander Scholz