Príliv

Nádych.

Výdych.

 

Ťaháky po jeho tele mu pripomínali veci, ktoré dávno vedel. Ruky pokreslené spomienkami, myšlienkami, snami, aj dôvodmi prečo sa niektoré zo snov nenaplnili.

 

Nehanbil sa za ne. Spoločné tetovania, ktoré mali predstavovali večne spojenie s inými - dvojice symbolov, ktoré sa dopĺňali aj keď sa nestretli už roky.

 

Otvoril oči.

Vzduch už prúdil rýchlejšie. Cítil soľ, napriek faktu, že bol relatívne vysoko.

Nikdy nerozumel ľuďom, ktorí si odstraňovali tetovania. Meno bývalej lásky v gýčovom srdci hovorí, teda priam kričí príbeh, ktorý ani netreba prerozprávať.

 

Kričí o sile pocitu, ktorý človek mal - čo môže byť krajšie?

Čo môže byť menej nutné zakryť?

 

Obzvlášť keď vieme pomocou ďalšieho atramentu dokresliť tapisériu. To, čo sa v prvej kapitole zdalo ako hlavná rola, hlavná dejová linka, môže byť na konci knihy iba detail v zátiší, iba kvapka v mori.

Pach soli silnel, rovnako ako vietor.

 

Nádych.

Výdych.

 

On miloval každý zo vzorov na svojej koži. Prechádzal po nich prstami a v duchu ďakoval každému umelcovi, ktorý mu pomohol dotvoriť dokonalý obraz. Aspoň tak dokonalý, ako to telo človeka dovoľuje. Splete hrubých a tenkých čiar, na ktoré by sa človek mohol dívať roky, kým by objavil všetky podobizne a tvary.

 

Nikdy však nemal ambíciu vysvetliť niekomu všetky svoje čiary. Vedel, že je to rovnako nezmyselne, ako ukázať človeku vrásky vo svojom mozgu a dúfať, že z toho pochopí jeho myšlienky, alebo aké mal detstvo.

 

Nádych.

Slaný vzduch.

Výdych.

 

Tak to bohužiaľ nefunguje.

Takto to nikdy nefungovalo.

Každý si musí prejsť tým istým, akurát po svojom.

Prstom si prešiel po hranách snehovej vločky na svojom predlaktí.

Každý si myslí, že je jedinečný vo svojom páde k zemi, ale neuvedomuje si, že dole sa všetci stretávame.

V mláke, v prúde vody. 

Vo vlne, usmial sa.

Oči mu začali slziť - zo soli vo vzduchu, a začal cítiť chvenie. Nevedel posúdiť, či sa chveje jeho telo, zem pod ním, hora alebo celá planéta, ale na tom už nezáležalo.

 

Nádych.

Výdych.

 

Pravdaže, aj medzi vločkami človek nájde dvojice, ktoré sa dopĺňajú.

Symbolmi pripomínajúcimi jeho dvojicu bola posiata celá jeho hruď.

Rovnako ako na všetko, čo spolu prežili.

 

Ďalšie vločky, napoly pripomínajúce jeho a napoly pripominajúce jeho dvojicu už videl v každom zo svojich obrazov, dokonca aj tých, ktoré na ňom boli dávno predtým, ako sa vločky sformovali.

 

Nádych.

Soľ.

Výdych.

Chvenie.

Úsmev a slza.

 

Vzápätí sa schúlil do klbka - zčasti kvôli vertu a zčasti kvôli smútku, ktorý cítil.

Ako dvojica šťastia, ktoré cítil počas letu so svojimi vločkami, smútok z toho, že dopadli skôr, a dlhé roky, ktoré letel sám - dokumentujúc každý detail, ktorý si o nich pamätal na svoju kožu.

 

Nádych - už plytkejší.

Výdych - už rýchlejší.

Klbko.

Soľ vo vzduchu aj na perách.

 

Zasmial sa cez slzy z prúdu smútku, ktorý ho zasiahol. Užíval si každý dúšok svojich sĺz, priamo úmernými láske, ktorú cítil.

 

Prúd.. Áno, jeho vločky ho predbehli, nejak sa dostali dopredu, a teda všetko čo cítil, ony cítili skôr. Ale nemal obavy, že by ich nedobehol.

 

Aj keď je vlna veľká, niektoré kvapky sú si súdené - vo vzduchu aj vo vode.

 

Nádych.

Výdych.

Soľ.

Klbko.

Hukot.

 

Preto mu voľba, ktorú dostal, prišla jednoduchá.

Dokonca aj keď mu starosta ponúkal miesto v losovaní, bolo očividné, že si ani jeden z nich nemyslí, že by to naozaj využil. Miest bolo nedostatok, šance neisté aj v prípade, že by sa mu ušiel jeden zo vzdialenejších bunkrov.

Cítil lásku, keď videl všetkých tých ľudí, ktorí s nádejou písali mená svojich rodín na lístky.

Cítil lásku a miernu úľavu, keď si uvedomil, o koľko je jeho osud istejší.

Títo ľudia sa báli o biele miesta na svojich telách.

O biele miesta, ktoré chceli zaplniť.

Jeho obraz už bol hotový.

 

Nádych. Výdych. Soľ. Rev. Vietor

Strach? 

 

Na chvíľu sa zasekol.

Ale áno, prirodzene.

Ako by sa mohol nebáť?

Napriek dokonalosti obrazov to boli stále obrazy fyzické. Na tele. V tele. A k telu strach patrí.

 

Tak, ako pred chvíľou miloval svoju lásku svoje šťastie, svoj smútok, začal v klbku objímať aj svoj strach.

 

Strach zo zmeny, strach z konca, strach zo začiatku.

 

Nádych.

Výdych.

 

Otvoril oči napriek silnému vetru.  Je tu. 

Vlna. 

 

Strach z toho, že ich v nej neuvidí.

Vietor mu zavrel oči.

A on sa usmial.

Lebo ich našiel.

---