Spod Lazúrového vrchu

Dosť som sa napočúval povedačiek o Lazúrovom vrchu. Od rečí, že tam žijú bosorky odkiaľ za sychravých, daždivých dní vylietajú na svojich metlách a ženú sa s víchrom o preteky aby rozsievali skazu, cez reči o drakoch, čertoch až po bránu do inej dimenzii. Slovom bolo to miesto akému by sa mal každý vyhnúť tým najväčším možným oblúkom.

Sám som popod Lazúrovým vrchom niekoľko krát prechádzal či už na bicykli alebo pešo, no okrem velebného ticha starého lesa som nič neobvyklé nepozoroval. Presnejšie nič okrem pocitu samoty - odlúčenia od civilizovaného sveta. Nikdy som to však nepovažoval za nič zlé, práve naopak, pocit, že som celkom sám som si vychutnával plnými dúškami. Lazúrový vrch sa nado mnou týčil vždy sťa maják či ako priateľ, ktorý nado mnou bdie a nedovolí mi zablúdiť.

S pocitom nekonečnej slobody som sa aj dnes hnal na mojom vernom spoločníkovi. Opierajúc sa do pedálov som celkom zabúdal na vzdialenosť a čas. Bicyklovaním by som dokázal tráviť celé dni a vôbec by mi neprekážali výškové prevýšenia, ktoré by som musel prekonávať.

Radosť z pohybu mi však dnes kazila udalosť o ktorej som nevedel čo si mám myslieť.

Zastavil som aby som si vychutnal pohľad na vrch zaodený do jesenných farieb. Hoci väčšina stromov kam som dovidel bola už dávno bez lístia, Lazúrový vrch žiaril do krajiny okázalo žlto-červenou paletou. Znovu sa dostavil pocit odlúčenosti, akoby som bol posledný žijúci človek.

Opäť som sa v myšlienkach vrátil k ránu. Tesne pred prebudením som začul ako niekto náhlivo otvára vstupné dvere. Nakoľko dom mám vcelku dobre zabezpečený, prekvapilo ma to, takže som okamžite precitol, zažal lampičku a opantaný strachom som zostal prekvapený zoči – voči nelogickosti bizarnosti celej situácii.

„Je tu niekto?“ počul som ako sa pýtal udivený hlas z predsiene. Môj hlas! Následne, keď som pozbieral všetku odvahu a išiel sa pozrieť čo sa to tam deje, našiel som dvere zamknuté, tak ako som ich večer nechal. Po podivnom návštevníkovi nikde ani stopa!

Pokračoval som v jazde ďalej. Vozovka bola zmáčaná sychravou jeseňou a miestami schovaná pod napadaným lístím. Bicykel reagoval na každučký, aj ten najmenší povel a tak som presvišťal cez Výškovice a bezpečne sa rozbehol dolu kopcom. Keď som konečne pod kopcom zaparkoval, obzrel som si vrchol na pozadí tmavo šedivej oblohy z ktorej sa znášal drobný dážď. Dnes ma sem privádzal nielen záujem o prechádzku a ak budem mať šťastie aj zber húb, ale najmä zvedavosť či sa mi konečne podarí nadobro potvrdiť či vyvrátiť niečo z vypočutých povedačiek.

Chvíľu som kráčal rozbahnenou lesnou cestou a potom, za zákrutou, začalo prudké stúpanie. Stále som si užíval velebné ticho a pocit odlúčenosti. Stúpanie bolo čoraz prudšie a ja som už funel ako parná lokomotíva. Vyčerpaný som sa posadil na peň kúsok od chodníčka a utierajúc z čela znoj a dážď som sa rozhliadol do diaľav. Nebo bolo zatiahnuté ešte viac a výhľad mi kazil studený drobný dážď. Oziabalo ma a tak som sa rozhliadal po suchom mieste na ktorom by som sa mohol prezliecť avšak kde nič – tu nič. Dookola len stromy obvešané mokrým lístím. „Možno na vrchole niečo predsa len nájdem.“ Rozhodol som sa a vykročil v ústrety ďalšiemu, ešte prudšiemu stúpaniu. Teraz sa mi nohy nebezpečne šmýkali na rozmočenej hline a skor zázrakom než vlastnou šikovnosťou som vyšiel konečne na vrchol. Mrazivý vietor zachádzal až do kostí a oprel sa do mňa tak sprudka, až som sa len tak tak udržal na nohách. Zauvažoval som či by nebolo rozumnejšie vrátiť sa späť, no keď som sa obrátil a uvidel ako dážď rozmočil cestu, rýchlo som si to rozmyslel. „Tadeto to nepôjde.“ Uvedomil som si a zamýšľal sa, že skúsim cestu na druhej strane a ak aj táto bude neschodná, tak v lese prenocujem. Priznávam, nebolo mi vtedy do smiechu. Situácia začínala byť vážna. Dážď akoby nikdy nemal prestať liať a silný vietor kvíliť v korunách vysokých stromov.

Pokračoval som teda rovno. Chvel som sa od zimy i od rozčúlenia, že som sa neprezliekol už skôr. Medzi stromami bola čoraz väčšia tma čo ešte viac sťažovalo môj postup. Ruky som mal pred sebou vystreté, aby som sa ochránil pred konármi, avšak ochrana to bola len chabá. Ach, ako veľmi som sa zaradoval, keď som pri svetle čelovky uvidel poľovnícky posed. Okamžite som sa k nemu rozbehol a ďakoval Bohu a poľovníkovi, ktorý ho nechal otvorený. Dnu bolo viac ako príjemne, keďže sa pri jeho stavbe očividne počítalo aj s nepriazňou počasia. Je pravda, že myšlienka, „kto by uprostred lesa staval posed,“ mi preblesla mysľou, posed bol očividne nový, avšak rýchlo som ju zahnal. Bol som v suchu tak na čo by som sa mal sťažovať? Rýchlo som sa prezliekol, posed zvnútra zabezpečil závorou a z termosky si nalial horúci čaj. Bolo mi tak príjemne, skoro akoby som sedel doma.

Neviem ako dlho som tam takto posedával, pozorujúc tmu navôkol, keď som náhle sebou prudko trhol. Zadriemal som? Hrnček s čajom som ešte vždy zvieral v dlaniach. Trochu som sa ponaťahoval, dopil studený čaj a chcel hrnček odložiť, keď tu som zaúpel! Termoska bola preč! Čo to...?! Rýchlo som čelovkou skenoval priestor okolo mňa no termoska nikde! Zmizla! V tej chvíli mi na myseľ vystali všetky reči, ktoré som o Lazúrovom vrchu počul a musím sa priznať, mal som čo robiť, aby ma strach celého neovládol. Napriek víťazstvu môjho racionálneho Ja nad všetkým iracionálnym, som poslednú hodinu do rozvidnenia nezažmúril oči.

Hneď ako to bolo možné, vyrazil som. Bolo krásne slnečné jesenné ráno. Obloha bola akoby poumývaná nočným dažďom. Celkom podvedome som každým metrom kráčal rýchlejšie a rýchlejšie až som sa pristihol ako utekám. Opäť som sa ovládol a presviedčajúc sám seba, že za mnou naozaj nikto nestojí, že ma nepozoruje nijaká vysoká, tmavá postava. Konečne som zastal pri zaparkovanom bicykli. Do pedálov som sa opieral tak, akoby ma naháňalo desať rozzúrených medveďov a som si istý, že som prekonal nejeden rýchlostný rekord.

S prudkosťou, ktorú sa mi nedarilo ovládnuť a chvejúcimi sa rukami som vrazil kľúč do zámky. Len čo sa dvere trošku pootvorili, počul som ako v dome šťukol vypínač. Srdce som mal až kdesi v krku. Najradšej by som sa rozplakal a rozbehol sa preč, kamsi do bezpečia. „Je tu niekto?“ Spýtal som sa opatrným hlasom do prázdneho domu.