Staviteľ

Dielo musí byť dokonalé! Staviteľ sa už celé mesiace kvôli nemu poriadne nevyspal. Na nič iné nemyslel, na nič iné sa nesústredil. Vedome ovládal seba a svoju myseľ a všetku pozornosť smeroval ku zdarnému koncu.

Keď mal predsa len chvíľočku čas, kým bolo potrebné nechať stavebné diely pracovať a celú stavbu nechať usadiť, zaspomínal na svoje začiatky. V spomienkach sa vrátil do čias keď ešte len začínal, na začiatok cesty ktorej už teraz dovidel konca. Spomínal na všetky roky v školách, kde sa učil veciam ktorým nerozumel a ktoré mu nedávali nijaký zmysel. Spomínal na všetky výpočty s ktorými musel dookola pracovať až kým nepochopil do najmenších detailov spôsob výpočtu. Spomínal ako pomaličky začínal chápať súvislosti medzi matematikou a materializmom. Pomaly začínal rozumieť, že cesta po ktorej kráča je zložená z drobných dielikov a iba vtedy bude úplná, keď ju prejde celú. Nasledovali štúdia v ďalších školách a jeho znalosti sa každým dňom rozširovali a rozširovali až si už veril natoľko až bol presvedčený, že teraz dokáže naprojektovať a postaviť čokoľvek. Vtedy sa cítil skoro ako Boh, ako najvyšší projektant a veril, že celý svet mu leží pri nohách.

Keď sa potom ocitol v kameňolome, mal dojem, že je zas celkom na začiatku. Neochota privyknúť na nesmierne ťažkú, priam otrockú prácu bola neprekonateľná. Nechápal a dookola sa pýtal prečo práve On, človek múdrosti a neskonalých vedomostí musí lámať kamene a skúmať ich štruktúru. Ubehol predlhý čas, kým v hneve celkom vyčerpal všetku silu a vyčerpaný, búrením sa proti nespravodlivosti sveta, klesol do prachu, len aby mu zas ďalší učiteľ pomohol vstať, podoprel ho a vysvetlil mu ako s nerastom pracovať. Naučil ho ako jediným dotykom odhaliť všetky silné i slabé stránky kameňa. Ako nájsť bod štiepenia, po ktorom keď správne a jemne udrie sa kameň sám rozštiepi a to dokonca presnejšie než keby ho rezal. Ubehol dlhý čas, kým sa to všetko naučil a kým všetko pochopil a konečne sa ho zmocnil pocit, že znovu môže pokračovať ďalej, bližšie k cieľu.

Teraz stál pred pyramídou, ktorú sám vypočítal, naprojektoval, vybral vhodný stavebný materiál a najal vhodných robotníkov. Znovu a opäť si v mysli prechádzal všetky výpočty, vzorce, hodnoty. Potom ešte naposledy skontroloval polohu pyramídy v súvislostiach s vesmírnymi telesami a s geomagnetickým poľom. Napokon pristúpil k obrovskému, poslednému dielci po ktorom chvíľu zamyslene prechádzal dlaňou, sťa rodič hladiaci svojho potomka. Diel – vrchol pyramídy bol na dotyk teplý a akoby sa chvel vibráciou, ktorú by nepostrehol nikto okrem Staviteľa. On jediný ho vnímal, skrz dotyk dlane s nám komunikoval a rozumel mu.

„Dobré. Teraz je  správny čas.“ Zamrmlal sám pre seba a potom pokynul robotníkom.

Nastal zlomový okamih. Ak sa zmýlil čo len v jedinom výpočte, celá pyramída sa zrúti. Duté kamene nemilosrdne odhalia jeho zlyhanie. Vrchol sa pomaly, akoby sa nechcel vzdať spojenectva zemskej príťažlivosti, odlepil od zeme a skúsená ruka ho dvíhala vyššie a vyššie až sa naostatok ostal vznášať nad stavbou. Staviteľ s rukami založenými za chrbtom takmer ani nedýchal. Bola to jeho prvá pyramída a ak zlyhá, bude musieť začať znovu od samého začiatku. Vrchol sa sotva postrehnuteľne približoval k základni. Každým okamihom klesal nižšie a nižšie a staviteľ odborným okom sledoval každý jeho pohyb. Ešte vždy v ňom klíčilo zrniečko pochybnosti. Cítil ako sa mu potia dlane.

Keď vrchol dielca presne zapadol, bola pyramída kompletná. Všetci v jej blízkostí i širokom okolí pocítili energiu, ktorá sa ihneď aktivovala. Akoby sa takmer dokonale rovná pláň, na ktorej sa pyramída pyšne týčila, zavlnila priesekom niekoľkých realít pričom z niektorých odhalila záblesk nebotyčných vrcholmi posiatych veľhôr a hlbokými rozsadlinami kam sa neodváži ani najsilnejší slnečný lúč..

„Dokázal som to!“ Pomyslel si Staviteľ nespúšťajúc z diela zrak. „Dokázal som to! Je dokonalá!“ Staviteľ potom poďakoval každému robotníkovi. Chvíľu sa ešte nadchýnal pohľadom na monumentálnu stavbu no po chvíli pocítil, že je najvyšší čas, aby sa pobral ďalej. Pyramídu už môže nechať žiť jej vlastným životom, teraz už bude sama písať svoj príbeh. On musí započať stavbu novú, ešte lepšiu, ešte monumentálnejšiu. Znovu bude bez odpočinku pracovať na projekte, ktorý ho znovu pohltí na niekoľko desaťročí. V tom je zmysel jeho existencie, jeho naplnenie, jeho radosť. Vrátil sa do pracovne, všetko zo stola s puntičkárskou precíznosťou poodkladal na svoje miesto a na čistý stôl položil papier, pravítko a uhlomer. Bol najvyšší čas začať!