Túžim!

V zemi zaliatej slnkom, v zemi zmáčanej dažďom, v kraji kde veterných dní je viac, kde ľudské srdce halí sa do slobody, kde z neba padá zlato a chodníky sú z drahokamov, bol postavený dom. Túto stavbu, ako napokon všetko, budoval najvyšší staviteľ a dom bol dokonalý. Perfektne zapadal do celkového obrazu a dotváral ducha miesta. Ničomu čo bolo stvorené a vytvorené však nie je dovolené pretrvať večne a inak tomu nebolo ani v tomto prípade. Najvyšší staviteľ opäť raz pootočil ozubené kolesá a opäť sa celý systém preusporiadal. Silné dažde podmyli zem, v stene sa vytvorila prvá prasklina, potom druhá a tretia. Dom stratil svoju celistvosť a to malo za následok prasklinu v streche. Vietor, voda a slnko postupne odkryli samotné jadro samotný nosný stĺp, ktorý si teraz, zaliaty jasnými slnečnými lúčmi, začal uvedomovať zmysel svojho bytia na celkom inej úrovni.

V tom čase som prechádzal so svojim príbehom a so svojími myšlienkami z ktorých ma vytrhol rozhovor staviteľa so svojim pomocníkom. Rozhovor sa viedol ohľadom stavby nového chrámu ktorý mal stáť na neďalekom návrší. Vtedy, čoby nestranný pozorovateľ, som si uvedomil, že nadišiel správny čas, že ozubené kolesá do seba dokonale zapadli a dej sa posúva neúnavne a nezastaviteľne len dopredu. Zastaviac sa, pokúsil som sa obsiahnuť chvíľu do jej najjemnejších nuancí. Súvislostí a spojenia som vtedy len tušil. Napriek nestrannosti som nevidel obraz vo všetkých jeho dimenziách. Netrápil som sa tým, keďže som si naplno uvedomoval, že aj toto pochopenie má svoju časovú postupnosť.

Diskutujúci pokračovali svojou cestou a ja som ešte chvíľu postál, keď som zachytil jedno vyslovené želanie. „Chcem byť jedným z nosných stĺpov v novom chráme.“

Nadchnutý touto čistou a úprimnou myšlienkou som, poddajúc sa kúzlu okamihu, prehovoril. „Ak je to to, po čom naozaj túžiš z celej hĺbky svojho bytia, tak tomu ver, každý deň, každú chvíľu o to žiadaj a o čo prosíš ti bude dané. Nedbaj na únavu, na strach, na nepriaznivé okolností. Neúnavne žiadaj, volaj k nebesám prosbu a nepoľav, kým nedostaneš čo chceš.

Stĺp sa začal naozaj návodom riadiť a vykročil na túto neľahkú cestu. Každú chvíľu každú sekundu prosil. Bola to neľahká úloha už len z pohľadu nepravdepodobnosti ktorej si sám bol veľmi dobre vedomý. Strecha sa celkom prepadla a keď sa rozpadla aj prvá stena, nič ho už nechránilo pred nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Dážď ho zmáčal a narúšal jeho stabilitu, slnko ho vysúšalo a vietor jeho rozpadajúce sa bytie odvieval preč. Stĺp však nepoľavil a keď cítil, že jeho túžba zhasína či už vyčerpaním alebo reálnym pohľadom na vec, prosil o to viac. Mnohokrát už na pokraji síl, mnohokrát už ďaleko za hranicou vyčerpania, neúnavne opakoval prosbu znovu a znovu.

Výstavba chrámu započala a napredovala nad očakávania ľahko. Zanedlho stĺp videl na návrší prvé steny a vtedy pochopil, že všetko je márne. Bol si vedomý, že ho čas ohlodal už na samotné jadro a vtedy pochopil, že je koniec, že celé jeho snaženie bolo zbytočné. Ďalší vytrvalejší dážď mu podmyje základy a vietor ho poľahky vyvráti a to bude jeho koniec. V tejto chvíli bol však už vyčerpaný natoľko, že nemal silu sa dlhšie venovať myšlienkam na svoj neodvrátiteľný koniec a už len z akéhosi zvyku znovu a znovu opakoval svoju rovnakú prosbu.

Z moci prozreteľnosti som prechádzal okolo. Konečne skončili niekoľko – týždňové dažde a mne bolo jasné, že silný vietor stĺp skutočne vyvrátil. Aké bolo moje prekvapenie, keď som videl ako to, čo zo stĺpa zostalo, nakladajú na voz. Pristavil som sa pri staviteľovi a ten mi ochotne všetko vysvetlil.

Dlhotrvajúce dažde narušili nielen základ nášho hlavného hrdinu, ale aj chrámu, ktorý ešte nebol zastrešený. To malo za následok vážne poškodenie nosného stĺpu, ktorý teraz bolo treba čo najskôr nahradiť. Vtedy si staviteľ spomenul na spadnutý stĺp ktorý, ako si uvedomil, bude perfektne podopierať základ klenby. Keď som sa ho spýtal prečo stĺp nepoužil skôr, vysvetlil mi, že dovtedy si ho vôbec nevšimol a dokonca o ňom ani nevedel. Až po poslednom daždi, keď okrem stĺpa spadla aj posledná stena, ktorá ho od cesty zakrývala, spozoroval aký poklad sa mu naskytá. „Ak by však nebol ohlodaný zubom času a neodhalil mi tak svoje samotné jadro,“ vysvetľoval, „pochybujem, žeby som si niekedy uvedomil jeho silu a húževnatosť. Takto, keď som spoznal jeho základ viem, že mu môžem dôverovať a on ma nesklame.“

Ubehol zas nejaký čas. Pravidelne som sa chodil pozerať ako stavba rastie a ako stĺp postupne získava svoje miesto v dokonalom systéme stĺporadia, ako je postupne opravovaný, ako postupne získava nový vzhľad a ako je naňho kladená čoraz väčšia záťaž, ktorú poľahky a dokonca s radosťou znáša.

Keď bol chrám dokončený a ja som stál pod nádhernou, členitou klenbou, uvedomil som si, že znovu počujem pevný hlas stĺpu. Tentokrát neprosil ani nežiadal. K nebesám tentokrát stúpali slová vďaky.