Nerov melón

Vládcovia to majú s nami ťažké!

 

Janko Neri

 

Nerov melón...

 

            Nuda postihla celé dostupné okolie veľkej ríše. Nero mal zlú náladu. Škrelo ho už od obeda... že nedokáže vymyslieť nejakú novú stupidytu. Bral sa navrhnúť senátu, aby vyhlásil výnimočný stav. On... stredobod vesmíru, bol ranený nevyliečiteľnou ranou. To veľké mesto nevedelo premôcť jeho nudu. V koloseu videl tisíce zabitých, ako tiger trhá ľudí, už ich aj zapálil... nazval to poeticky živé pochodne... Mal vtedy z toho takú úžasnú radosť! Žiaľ zase vyprchala. Smutne chodil hore dolu a svet sa mu zdal šedý. Poskytuje tak málo možností, ako spôsobiť ľuďom utrpenie. Aký biedny je svet! Aj brata dal otráviť, aj matku zaškrtiť. To bývali časy. Potom do toho prišli tí kresťania. Akoby ich samo nebo bolo poslalo. Toľko pestrého pracovného materiálu. A teraz ho to napadlo! Veď tu má kresťanov! A prečo by mal vymýšľať zábavu on, nové čísla do cirkusu... Nemá vari na to ľudí? Spomenul si, že senátnik, ktorý sa týmto zaoberá, už tri hodiny kľačí pred ním. Ako sa mu len hodí. Dobre, že ho kvôli tej chvíľke neposlal preč. Hneď a zaraz ho oslovil:

            „Och to si ty, obluda moja, strážnik môj, šéf senátneho týmu pre mučenie. Tak čo robia naši väznení kresťania? Už ma vzývajú? Alebo počkaj! Najprv ti zacitujem z veršov, ktoré som práve zložil na svoju počesť. Koniec koncov - aj tak sa ich budeš musieť naučiť naspamäť. Teda zmĺkni, citujem... Hudba prosím!

 

Ako len rastie kvet,

poviem ti to hneď,

ty škaredá smeť!

Odtrhnem ti nohu,

zavoláme na Rajnohu!

Ou, ou, ou...

Raz nás aj tak nájdu,

my im vyjeme špajzu

a upečieme si gazdu!

 

            Som skvelý! Nehovor mi to! Nudí ma to už! Som skvelý!“

            Všetci onemeli. Ich vodca sa zmietal v záchvate umeleckej triašky.

            „Cézar, nemal by si strácať čas vládou nad Rímom, ale mal by si sa prihlásiť na tvoju novú súťaž Nerov Kubín. Alebo do gospelovej hitparády!“

            Člen senátneho výboru neváhal a v momente, keď doznel básnikov škaredý škrekľavý hlások, presne v tom momente spustil celú plejádu výkrikov, hesiel, volania na slávu, ktoré vedel v troch jazykoch, v troch hlasoch a v troch výškach. Keďže mu cézar nepodal čašu s vínom, bol si istý, že jeho chválospev bol presvedčivý. Nezabúdal totiž ani na sekundu, že čaša by ukrývala víno korenené účinným jedom z ázijských alebo afrických provincií veľkého Ríma.

            Ten Kubín v ňom hlboko rezonoval. Veď keby dostali cézara tam, mohli by tu urobiť poriadok. Nuž mu zopakoval sentenciu, zdôrazňujúc:

            „Ó, cézar... Kubín je bez teba taký úbohý! Alebo gospel... Ale radšej Kubín!“

            Nero dlho uvažoval, pričom si nevkusne šprtal v nose, potom vychrlil:

            „Že čo? Jakobín? Ale nepreskakuj, to bude až v osemnástom storočí! A hlavne ty tu nepreskakuj!“

            Senátnik vypúlil oči a predvádzal všelijaké špeciálne úklony a poklony, pričom čo najviac a najdlhšie dvíhal nohy do vzduchu. Často obidve naraz. Vodca  ich už dlhšiu chvíľu so záujmom pozoroval. Potom s dôstojnosťou vyhlásil:

            „Och prepáč, nevšimol som si... po zemi sa tu povaľuje ešte niekoľko žeravých uhlíkov. Robím totiž pokusy s požiarnikmi. Mám plán s Rímom!“

            Tu sa veľavýznamne usmial. Nemal totiž ešte domyslené, odkiaľ má plameň zbĺknuť. Plánoval to tak geniálne, aby mal čas všetko vidieť, zapísať a pritom, aby vietor odnášal dym iným smerom. Okrem toho chcel, aby celá táto umelecká záležitosť vyšla na prvý raz. Filozofovia a matematici mu vypočítali, že Rím sa dá zapáliť tak raz za sto-dvesto rokov, kým ho znovu pripravia. Muselo sa teda ísť poriadne a naostro!

            Šéf senátneho výboru pre mučenie teraz veľmi dobre pochopil, prečo mu radili, aby si pred nástupom do služby v paláci urobil požiarnicky kurz. Malo to aj lepšiu stránku. Keď prejavoval uznanie pred svojím cézarom, nemusel sa veľmi pretvarovať. Len zamenil slovíčka s temperamentnými nadávkami, za slovíčka plné temperamentnej chvály a pätolizačstva.

            „Ale čo robia moji uväznení kresťania?“, zaujímal sa cézar.

„Aj oni trávia voľný čas medzi mučením písaním umenia.“

„Vždy som vravel, že utrpenie motivuje k tvorbe. A čo tvoria?“

            Ani sa nepokúšal skrývať radosť nad výsledkami vlastnej práce. Raz o ňom niekto napíše za toto všetko krásnu poviedku do humoristického klubu za prínos pre kresťanské umenie!

            „Spievajú. Citujem: »On je kráľov Kráľ, jeho trón bude naveky stáť! On má všetku vládu a moc. On je kráľov Kráľ!«“

„Konečne sa spamätali po mojom malom výchovnom koncerte v Koloseu. Pekne mi to zložili. Za odmenu nemusia dnes“, viditeľne zaváhal, „dvanástich sťať mečom, ale utopiť.“ Tu si všimol, že člen senátu sa mrví ako pieskovec pod kladivom.

„Cézar, nehnevaj sa... akoby som ti to povedal...“

„Ja som otvorený človek, ja všetko prijmem... čo zase chceš? Zase slona na čili paprike?“

„Ďakujem, cézar! Chcem ti povedať... oni nespievajú o tebe!“

            A bolo to von. V prvom rade senátnika roztrpčilo, že vodca spomína drobné službičky za vynikajúcu službu, ktoré si od neho žiadal. Čože je to jeden slon na čili paprike pre vládcu sveta?! Rýchlo sa spamätal. Uvedomil si, v akej prekérnej situácii sa ocitol! Hodil sa na zem a hlavu si zakrýval rukami. To pre prípad, keby dopadali údery. Horšie by bolo, keby mu kázal vliezť do bazénu uprostred dvorany a zakázal by mu plávať. Prečo radšej neklamal?! Takto sa pri výkone povolania dostal do rozporu so svedomím. A bolo to tu:

            „No toto?! Už sa začínam rozčuľovať! Tak oni ma nemajú radi?“

„Ale majú, len toho svojho Kráľa majú stále radšej!“

            Snažil sa mierne dementovať. Budúce veky si len ťažko budú vedieť predstaviť, čo je to  dementovať pred dementným. V tom je ukrytá negácia.

            „No toto? Aké nové druhy výchovných programov by sme im pripravili?“

„Cézar! Myslíš nejaké vystúpenie populárnej brušnej tanečnice?“

            Poponáhľal sa prísť s nejakým návrhom, aby sa dostal z nemilosti a vhupol zároveň do milosti. Jediné po čom senátnik túžil, bolo byť nenápadný ako vzduch.

            „Nie! Myslím na nejaký nový druh mučenia! Čo takto píliť? To je staré.“

„Ani osvetová prednáška o účinkoch jogy a zlej mantry nič nedosiahla. Z pozitívnej energie si robia žarty. A veštecká poradňa pre mladých vo väznici zatuchla prázdnotou.“

„A mučíte ich poriadne?“

            Cézar nemal rád nekvalitnú robotu. A to zvlášť v umení, ktoré zbožňoval. Senátnik mal dojem, že nadišla jeho chvíľa, aby sa posťažoval a odtrhol si nejakú odmenu drobnučkým pripomenutím svojich ohromných zásluh pri vývoji nových vrcholov v spomínanom umení.

            „Vôbec sa neboja. Minule som rozžeravil kotol so smolou na bod varu podľa tvojich noriem, ó, céraz. Robil som aj predpísané: BUBUBU a tie reči okolo, akože: »Máte právo vypovedať, teda svoje pocity, keď to zabolí. Máte právo na ezoterické preškolenie a tak...« A hádajte, čo mi ten kresťan povedal...?“

„Že chce radšej počúvať moje verše...!?“

„Žiaľ to nemôžeme... Na to sú zákony o ľudských právach. Nie, ten kresťan mi povedal, že strč si to BUBUBU za klobúk a hoď ma do toho kotla! Ja som myslel, že ma trafí!“

„A čo, ako plával v tej smole? Muselo tam byť tak veselo!“

            Nero sa blažene usmial pri tej krásnej predstave. Bolo to preňho niečo ako pre normálnych ľudí more pri východe slnka.

            „Dobre mu tam bolo! Zase len spieval: »On je Kráľov Kráľ!«, smial sa a obhadzoval ma so smolou. Pozri, cézar, celú tvár mám samá popálenina!“ Ak už toto Nera nepohne k odmene, dá výpoveď, alebo si aspoň... dačo pomyslí.

            „Ukáž? Ani som si nevšimol. Koniec koncov... ty si škaredý vždy a ja vždy tak krásny ako motýlik s raketovým pohonom.“

„Ó, cézar, ty ušľachtilý turbo fízel!“

„Zase tie cudzie slovíčka?! Dosť chválospevov! Ty ma prestávaš baviť! Zahráme sa!“

„Radšej nie, od minulej hry mám už len jednu ruku... ale no dobre, keď ti to urobí radosť!“ Aká je matematika ušľachtilá veda! Je lepšie prísť ešte o jednu ruku ako obe nohy! Napríklad... Alebo aj o jednu hlavu radšej ako o dve nohy a jednu ruku? No a čo?! Keby aj! Člen senátu si uvedomil, že vlastnú hlavu aj tak už dávno nepoužíva. Okrem úst... na frázy, klamanie a jedenie. No tak čo? Budú mu jedlo hádzať priamo do krku! Je tam toho!

            Nero hopsavo obehol dva stĺpy, zahral sa skrývačku a potom sa vynoril pri mise s ovocím. Čo ten manéver môže znamenať? Žeby zátišie?

            „Vidíš na čo sa podobá tento melón?“

„Áno, cézar, na kus surového mäsa.“

„A kto má rád surové mäso?“

„Tvoje levy, cézar!“

            Senátniček tak zareval, že zároveň napodobnil a vystrašil leva. Čím mohla vzniknúť pochybnosť, či pri podobnom správaní, budú levy ochotné skonzumovať vlastného... Možno toto viedlo Nera ku jeho naozaj duchaplnej poznámke:

            „Tak sa snaž vytĺcť niečo z tých kresťanov, inak pôjdeš robiť melón!“

„To bude problém, šéf, zabudol som vám povedať! Ja som už tiež kresťan!“

 

            A Nero sa zrúti na zem... Táto poznámka vychádza z hlbokých, ničím neoverených historických správ, podľa ktorých Nero skutočne padol na nos a následkom úrazu mu zostal strašne krivý. Bol práce neschopný dva týždne, teda dva týždne nemohol vykonávať a pozorovať mučenie... Túto poznámku uvádzame ako malý doklad, aké to majú svetoví vládcovia s kresťanmi ťažké!

 

 

desjano@host.sk

domovská stránka: www.desjano.host.sk

 

 

Janko Neri je začínajúcim autorom. Má okolo tridsať rokov. Píše, čo si myslí. Má rád kresťanov, Krista a umenie. Jeho zámerom je osobná časová výpoveď o kresťanoch. Dôraz kladie na humor a familiárnosť. Dúfa, že nájde svojich čitateľov.

---