Čierny Jazdec

pochmúrna ako duša asi každého z nás

Čierny jazdec

Tmou sa ženie jazdec čierny
vrásky staré úsmev mierny
plášť mu halí hruď i koňa
a kol neho trpká vôňa.
Cvála, cvála do ničoty
či zo zvyku čiz samoty
dusot kopýt hluchých vychrtlých
vraníkovi došiel dych.
Zastať musel jazdec sám
na rázcestí nevedel kam
zložil sedlo uťahané
navlhčil pery popraskané
ťažko vzdychol smútok halil
na kameň sa mŕtvy zvalil
dodýchajúc život krátky
prehĺtajúc krvavé zvratky
riekol či skôr zachrčal
zrak mu zalial tmavý kal
len tri slová šepotu
čelo mokré od potu
a od krvi.
Chcel snáď spoveď?
Čakal odpoveď?
Či bol posol
neodvetil, pán Smrť ho skosol
len tri slová
v ďiaľke znejú
zahúkala sova
šakaly sa smejú
listy na stromoch sa chvejú
od vetra či od strachu
a v kúdole prachu
spleť zvukov sa snaží skomoliť
tri slová
chce i ch spútať v okovách
no živly mŕtvych horia dlho
netreba im žiadnych sluhov
chcú len kričať od bolesti
koľko sa v tom lese zmestí
a v bolesti takej krásnej
a v tej správe takej jasnej
vravia prečo nemám pokoja?
Prečo práve ja?

---