Tisícprvá rozprávka

Sám neviem, čo povedať... Chcelo by to dôslednú exegézu alebo len "obyčajné" ticho. Pokúsil som sa povedať, že túžba a život nie sú len fatamorgánou, že dôverovať možno aj bludičkám... a že Ty je dar.

TISÍCPRVÁ ROZPRÁVKA Dokĺzali sme sa snežiacim večerom. Trochu mi sťahovalo hrdlo, keď som vystupoval z auta do oranžovo neónovej záplavy snehových vločiek. Vznášali sa mäkko a pôvabne a už akosi ináč, ako ešte pred malou chvíľkou. Vtedy sa v bleskurýchlych čiarach vrhali do svetla reflektorov, ako keď pretáčaš magnetofónovú pásku. V aute bolo s vašimi jednoducho fajn. Teraz však pásku ktosi zastavil, stlačil „play“, a svet akoby zatíchol v očakávaní. Poznám tie chvíle, aj keď vždy nanovo blednem pred neopísateľnosťou ich jednoduchosti. Ako všetci ľudia na svete, trpievam z času na čas záchvatmi nádeje. Stiahnuté hrdlo a ticho vločiek, čo sa nevinne usmieva mojim pokusom prehlušiť ho rozjarenosťou, to sú prvé príznaky: „Ach, Spišská, Spišská... nemôžem tomu uveriť, že som opäť tu.“ Sám pre seba však viem, že nepotrvá dlho a zrúti sa mi čas! Ešte stihnem – ako pred anestéziou – spočítať tých tisíc rozprávok, ktoré nedokázali zachrániť život... a potom už len ticho vločiek, dvere vedúce ku schodišťu a čakanie na tú tisícprvú. Tak teda tu som. Tvoji rodičia sa šťastne chytili do pasce mojej detsky ľahostajnej veselosti, pripravenej pôvodne pre moje vlastné srdce, a ja kladiem nohu na prvý schod. Po tisíciprvý raz začínam svoju rozprávku o nádeji odznova. A už ani nie som prekvapený, že ju opäť začínam tými istými slovami. Stále to tak bolo. Odkedy som ťa na krídlach sťahovavých vtákov opustil, žil som neustále jeden a ten istý príbeh. Hromaždil som nádej a popieral samotu! Ako rieka, pamätám si momenty tichého prúdu, keď som sa poučený o zmysluplnosti nádeje usiloval vyhnúť hrádzam. Vtedy som ticho a pokojne zhromažďoval poklad, jednoducho dúfajúc, že ma ľúbiš. Ale že všetky ruže občas mlčia, niekedy som zapochyboval a postavil hrádzu prúdu života. Bolesť zo samoty sa nazhromaždila a explodovala v nádej. Ak som chcel žiť, nikam inam nebolo možné ísť. Nemožno totiž žiť a nedúfať, možno len nedúfať a umrieť. Beznádejných ľudí na svete niet... Lenže tie explózie, tie roztrhané hrádze ma poznačili. Deň za dňom som na svojom čele objavoval nové a nové vrásky, ktorými sa podpísala bolesť. Čo na tom, že som bol vždy nanovo zachránený z vĺn? Všetky zúfalé Petrove výkriky v nás i tak budú znieť až do konca. A dnes, takmer na konci tejto odysey za „ty“, mám pocit, akoby som sa ani doteraz ničomu nebol naučil. Delí ma od teba už len pár schodov a ja sa ešte stále zohýbam pod ťarchou tých istých otáziek. Od prvého momentu v záplave snehových vločiek, aj napriek prekypujúcej veselosti, v skutočnosti mlčím. Stále to isté pokušenie nedúfať. Tisícprvá rozprávka o nádeji ničím nie je nová. Až na to, že je z tisíc a jeden rozprávok tá tisícprvá. Ach, práve to je na živote kruté, že plynie aj keď ho nežijeme. Aj vo väzení nám pribúdajú roky a my sa ocitáme na konci cesty rovnakí. Snáď trochu viac zvráskavení... Záleží však na tom, keď jediná zmena, o ktorú tu ide, mala byť v našej schopnosti dúfať? Na konci cesty, v šuchote zimných topánok, sliepňavom osvetlení schodišťa i v nákazlivom úsmeve, vo všetkom tom mi je jasné, že už mám len túto jedinú nádej naučiť sa milovať. Sníval som svoj sen o láske a zrazu som tak blízko prebudeniu, že mám z teba strach. (A možno práve o to ide – neprebudiť sa.) Len pár schodov... Ešte stále mi v ušiach znie ozvena slov z poslednej kázne: „Nič nedokáže človeka naplniť!“ Ak tomu bude tak i na konci týchto schodov? Ak toto všetko bol len klam, čomu som vlastne žil? Niekedy nás i v kostole učia nedúfať! Tu na schodoch ešte raz, ešte tisíciprvý raz strácam vedomie. Odrazu sa moje kroky po schodoch, napriek tomu, že každý z nich je osobitným úderom zvona, zlievajú v jediný moment očakávania. Stráca význam celé toto posledné odpočítavanie klopnutí topánok o podlahu. V posledných okamihoch pred stretnutím sa pohľadov čas sa stáva nezmyselným, lebo to bol čas odluky od teba. Zoči voči „ty“ už času nebude. Tisícprvá rozprávka je naozaj ako umieranie. Tie posledné kroky sú nesmierne dôležité. Ide o to, či všetka moja nádej dokáže v momente stretnutia preblesknúť sťa iskra a vznietiť večný plameň rozkoše z blízkosti. Za posledným schodom možno všetko získať alebo všetko stratiť. Veru tak! Poznám mnohých, ktorí boli najšťastnejšími ľudmi na svete, kým snívali, no zoči voči uskutočneným snom zívali nudou. To preto, lebo nepochopili tisícprvú rozprávku. Za posledným schodom objali svoju túžbu. Splietli si sny s plánmi, a medzi tými je presne ten istý rozdiel, ako medzi naplnením a naplneným. Plány plánujeme, no sny sa nám snívajú. Plány kontrolujeme, kým sny kontrolujú nás. Plány napĺňame, ale napĺňaní sme len snami. Ak za posledným schodom objímeme svoj sen, rozplynie sa nám v naplnený plán. Snov sa totiž neslobodno dotknúť, iba sny sa môžu dotknúť nás. Tí nešťastní ľudia dopovedali tisícprvú rozprávku a to je všetko. Niet na čo čakať! Ba predsa! Na príchod kazateľov, ktorí im znova budú kázať o nenaplniteľnosti ľudských túžob, lebo nevedia rozlíšiť medzi túžbami, ktoré hľadáme a túžbami, ktoré hľadajú nás. Ani oni nepochopili tisícprvú rozprávku. Nepochopiť tisícprvú rozprávku znamená nepochopiť rozdiel medzi úlovkom a darom. Majú snáď pravdu v tom, že šťastie nemožno získať, ale zabudli, že šťastím možno byť obdarovaný. Akým len urobili Boha lakomým, keď mu pripísali úmysel týrať nás nenaplniteľnou túžbou. Tu na schodoch odmietam ich kázne! Neučil som sa celý ten čas dúfať iba preto, aby som nakoniec opäť našiel len sám seba. Ako však zavŕšiť tisícprvú rozprávku, keď samota – ten rozmarný kráľ – stále zíva nudou? S čím prídem na konci týchto schodov, keď to posledné bude dopovedané? Posledný krok ma privedie na hranicu priepasti. Zoči voči tebe, ten posledný krok ma privedie k prvému z pokušení – prestať v teba dúfať. Neprijať ťa ako dar, ale pokúsiť sa ťa na konci svojej cesty zmocniť. Lenže ty môžeš byť len darom. Ak nechcem s rastúcou hrôzou zistiť, že objímam len svoju samotu, musím zachrániť svoju nádej pred pokušením istoty dobyvateľa. Jedine nedopovedaná tisícprvá rozprávka dokáže zachrániť život! Mám posledné dva schody, aby som pochopil, že zmyslom tisícich rozprávok bolo vzdať sa dopovedania tej tisícprvej. Mám posledný schod na to, aby som pochopil, že moju rozprávku môžeš povedať len ty, a ja zas môžem rozprávať tú tvoju. Až sem bolo treba ísť, aby som si uvedomil, že nikam nebolo treba ísť. Život, to nie je boj, lež jednoduchá nádej. Život nie je o hľadaní! Život je o tom, že sme nájdení... A tak som prekročil prah dverí a ty si sa mi vrhla do otvoreného náručia. Čoho som sa to vlastne bál? Stojíme tu pred rozmarným kráľom pijúc dúškami nádej na život, lebo som práve nedopovedal svoju tisícprvú rozprávku. Dopovedala si ju ty. Časový spínač zhasol na schodišti svetlo – to akoby dohrala tá magnetofónová páska. Nikomu to však nevadí, lebo zimné topánky už došuchotali. Vonku stále padá neónový sneh, ale už mi z ticha vločiek nesťahuje hrdlo! Asi sa pôjdeme prejsť...

---