Naplnenie...

   Nekonečnou púšťou putoval muž. V jednej ruke zvieral knihu a v druhej bielu ružu. Jeho nohy len ťažko prekonávali boriaci sa piesok, no on sa hnal, aby na schôdzku prišiel včas. Hnala ho vidina nádhernej Bohyne, ktorá sa mu zjavovala v snoch. Tá neskutočná krása ho prinútila opustiť realitu a oddať sa životu v snoch. Opustil svet, ktorý ho vychoval, aby mohol žiť pre tú, ktorá mu bola daná Osudom.

   Natoľko veril svojim snom a inštinktu, že opustil isté miesto v reklamnej agentúre, rodinu i najbližších priateľov. Týmto skutkom sa stal pre spoločnosť čudákom. Ale on veril...

Napriek slnku, ktoré neúprosne pálilo a smädu, ktorý pociťoval od začiatku svojej cesty, kráčal nepoddajne vpred. Hnala ho túžba. Túžba po žene, ktorá ho konečne urobí šťastným a splní mu sen o nesmrteľnom živote plnom šťastia a lásky. S ňou. Nevedel, koľko kráča, nevedel, kam kráča, ale nevzdával sa. Jeho chabé zásoby sa mu pomaly míňali a pred ním bola len dlhá, nekonečná púšť. Slnko stále viac a viac pálilo a jeho už zmáhala únava, smäd a bolesti. Klesol na kolená a štvornožky pokračoval. Potom sa už len plazil... Prestával veriť, že dôjde k cieľu. Jeho sen sa rozplýval ako oblaky na oblohe a on chcel byť vo svojej kancelárii, doma pred kozubom, vo vani, v posteli. Hocikde na svete, len nie na tej sprostej púšti. Čo si to vymyslel? Kam podel rozum, keď sa sem vybral? Prečo práve do púšte? Čo ho sem hnalo a celkom mu zatemnilo zdravý rozum? Nadával na Osud, na bohyňu, na pomätené sny a túžby. Knihu už dávno stratil, no ružu stále pevne zvieral v zoslabnutej ruke. Neplazil sa. Už len ležal, takmer nedýchal.                                                                                                                                                                                                        

   Postupne sa zmieroval s tým, že umrie sám, v púšti, ďaleko od všetkých, ktorí ho milovali. Slnko už zapadalo a preňho bolo len metaforou jeho konca. Jeho viera v lepší a šťastnejší život ho opustila. Uveril, že človek nemôže byť šťastný, nie je mu to predurčené a všetci, ktorí si myslia, že dokážu svoj život zmeniť, skončia pokorení. Tak, ako on. Naposledy otvoril oči, aby pohliadol na svet, ktorí svojou vinou opúšťal a neveril tomu, čo videl. On to dokázal! Vyhral! Našiel ju. Lásku svojho života, našiel svoju Bohyňu. Skláňala sa nad ním, aby mu dokázala, že sny majú zmysel a stoja za to, aby sme pre ne žili. Tak umrel s vedomím, že svoj život naplnil.