Piatok trinásteho

Čudná bolesť. Ešte ani poriadne neviem o svete a on už vie o mne. Nejako ma čosi pichlo a ešte aj niekto zvoní pri dverách. Aby to šľak trafil. Teda nie mňa, ale toho, kto zvoní. Kto to už môže byť. Poštár? Ha, odkedy som si na toho chudáka vylial zlosť na nízke honoráre, tak by ku mne zrejme najradšej chodil s ochrankou. Najhoršie na tom je, že on za to vôbec nemôže, ale keď je po ruke, tak čo?

Pichanie v bruchu je furt väčšie a mne sa zdá, že moja nočná „vodkodžúsová“ seansa bude mať dočasne trvalé následky. Tehotný asi nebudem, ale moje črevá nenašli pochopenie pre úbohe štyri poldeci, ešte aj riedené. No ale ten poštár je fakt dosť vytrvalý... Jedine, že by to nebol on a keďže je piatok trinásteho, tak ma ide niekto vylúpiť a zabiť. Aspoň by som bol v telke, ako typický prípad nešťastia v tento sympatický dátum... No napadlo ma, že to už si ja nevychutnám a tak som túto alternatívu odvrhol a verím, že spolu so mnou sa tak rozhodol aj môj potenciálny vrah a keďže neotváram, tak sa rozhodol ísť k tomu idiotskému susedovi nado mnou. Vlastne teraz už mi ani tak nevadí, ale ešte pred mesiacom mi už ráno o siedmej vytruboval na nejakom heligóne, či čo to je, mne to skôr pripadalo ako by si kúpil organ a všetky píšťaly smerovali k môjmu vankúšu... Ale odkedy som začal šíriť po našom milom paneláku reči, že si chcem kúpiť pre vlastnú bezpečnosť pištoľ, tak ten heligón vraj predal. Chudák, keby tak vedel, ako nenávidím zbrane...

Hmm.. To zvonenie akosi neprestáva a keďže poštár ani vrah nemajú toľko času, zisťujem, že takto dlho zvoní iba môj neskutočne skutočný budík. Veru tak, je čas vstávať. Posadil som sa teda a keďže štyri vodky zaúčinkovali, hneď ma aj prehlo späť. Nejako, ani sám neviem ako som sa dotackal na záchod, kde som strávil nádherných 15 minút počas ktorých som vytruboval viac ako sused na heligóne...

Keď som sa vrátil do kuchyne, uvedomil som si, že mám ešte kopu času a šiel som si spraviť raňajky. Pohľad mi ale mimovoľne zablúdil do kalendára a ja som si až teraz poriadne uvedomil ten dátum. Prečo z neho má niekto strach? Veď čo sa mi už dnes môže stať? Nikto ma neokradne, pretože jednak so mnou nemajú lupiči a vrahovia toľko strpenia, aby som im šiel otvoriť a na druhej strane, nič nemám, takže zo mňa by asi úžitok nedali. Možno by som ešte aj bitku dostal, že sa obťažovali zbytočne. Piatok trinásteho. Som vôbec očkovaný? Je chrípkové obdobie a hoci chrípka nie je bohviečo, stále lepšie ako byť mŕtvy, čo poviete? Chcem si odkrojiť chlieb, ale čo ak sa porežem? Hm, no dobre, veď občas si môžem aj rožky dať. Na konzervu sa radšej ani nepozriem, ten otvarák mi už dva razy otvoril neplánovane aj ruku, ako sa hovorí, do tretice všetko dobré a dnes, v piatok trinásteho... Ani za svet... Tak suché rožky.. niežeby som mal na ne chuť, ale istota je istota. Suché rožky, ale čo ak mi zabehnú? Vodu z vodovoda si nepustím, veď tretia svetová je na spadnutie, čo ak nám už niekto naplnil vodovod nejakým svinstvom? Dnešný deň je na takýto darček ako stvorený. Nie, nebudem riskovať dusenie sa suchým rožkom, riziko je priveľké. Takže dnešné raňajky mám úspešne za sebou, veď kúsok hladovky nikdy nie je na škodu...

Prešiel som do izby a chcem sa prezliecť. Mám tie rifle dať na seba? Predvčerom som si zipsom privrel, veď viete čo :) Nič moc teda, vám poviem. Ešte sa tak obesím na kravate.. Žeby som bol tak trochu paranoik? Snáď áno, inak by som musel byť kompletný blázon. Nie, rozhodol som sa, že dnes ostanem doma. Ale v robote sa to nedozvedia, lebo mobil si k uchu nedám. Nerád by som nejaký nádor na mozgu, určite by sa prejavil práve dnes. Pevnú linku som zrušil po poslednom piatku trinásteho, keď som zakopol o šnúru a zlomil si ruku. Mám pocit, že sa niečo stane. Nie, nič neriskujem, ale moja paranoja pomaly „vzkvétá“ a ja už sa neviem dočkať polnoci 14-teho. To je ale ešte kopec času. Radšej sa ani nepohybujem veľmi po byte, niekde sa zase potknem a zase si niečo zlomím. Hm.. Pre istotu chodím iba po štyroch, je to síce menej pohodlné ako chodí klasický Homo sapiens, ale rozhodne bezpečnejšie. Presunul som sa do obývačky, ale telku nezapnem, pretože som si priam smrteľne istý, že mi môj dvadsaťročný Oravan vypovie službu hneď ako sa dotknem ovládača. Čo už... Kým je svetlo, niečo si prečítam a počkám do zotmenia...

Dusím sa. Je to príšerný pocit, ak vás už niekto škrtil, tak viete o čom hovorím. Otváram oči a zisťujem, že kniha mi bráni dýchať. Tak, teraz som mal šťastie, ale nedal som si pozor. No čo, aspoň by som ušetril prácu tomu raňajšiemu vrahovi, ak by sa obťažoval prísť aj zajtra. Ale aspoň som mu mohol nechať pootvorené dvere. Veď mne by to už bolo aj tak jedno. Je ticho. Zrejme aj susedia pochopili, že v dnešný deň sa neoplatí riskovať a mať zapnuté televízory, či veže... Alebo.. Hm.. zaspal som... Je jednásť v noci a ja som sa skoro prebudil do krásnej soboty štrnásteho. Práve ma napadlo, že som v robote nedal vedieť, že neprídem. Zrejme si to aj všimli, ale aspoň povedať som im to mohol. Nevadí, veď keď už sa mi nič nestane, možno ma hádam vyhodia z práce.

Polnoci je za 5 minút. Takmer bez dychu sa pozerám na moje svietiace digitálky a odratávam čas, ktorý chýba k môjmu znovuzrodeniu. Polnoc. Som slobodný, prežil som piatok trinásteho. V podstate ani nebol taký zlý. Veď sa mi nič nestalo. A zistil som, že možno ani paranoidný nie som. Alebo, žeby trošku?

Copyright © 2003, Corrado