Krehkosť Divých kvetov

Len žena vraj najlepšie rozumie žene... Nepochybne, keby chlap napísal knihu Divé kvety, určite by nedokázal tak hlboko odhaliť všetky tie jemné, citlivé a často nepreniknuteľné závoje ženskej duše. Viere Benz-Mokráňovej, autorke knihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Enigma, sa to podarilo par excellence. Preniknúť do zákutí citov a do zložitosti psychiky žien, u ktorých verejnosť na prvý pohľad nejaké city a psychiku nepredpokladá. Lebo reč je o prostitútkach. O mladých ženách v bližšie nešpecifikovanom meste a verejnom dome západnej Európy (a preto sú ich príbehy a osudy univerzálne - tak ako aj mená - lebo ich nájdeme takmer všade), kde sa dobrovoľne ocitnúť nechceli a remeslo, ktoré vykonávajú, je tiež skôr vynútené (okolnosťami) ako dobrovoľné. Svet prostitúcie tu kruto zasahuje do osudov všetkých hrdinov: autorky-rozprávačky deja v detstve opustenej matkou prostitútkou, jej priateľa a bývalého milenca dnes úspešného ale málo šťastného vydavateľa, týka sa však hlavne "divých kvetov" - mladých žien z rôznych kútov sveta, ktoré predávajú svoje telo, ale nie dušu a ilúzie. A sny. Každý "kvet" je iný a jeho príbeh neuveriteľne autentický. Príbeh Tamary ilustruje absolútne pokorenie ruskej inteligencie po rozpade Sovietskeho zväzu, Mima je každodenným príkladom bezvýchodiskovosti thajského vidieka a džungle Bangkoku, neveselé osudy Slovenky Jany a Češky Elišky nám pripomenú našu nie tak vzdialenú minulosť a Brazílčanka Inéz obetuje azda najviac a úplne zbytočne.  Kniha nemá happyend. Skôr naopak. Necháva otázky bez odpovedí. A smutno v duši. A zlosť z nemohúcnosti niečo zmeniť. A je veľmi, veľmi nepríjemným obrazom bohatého sveta, ktorý "má toľko farieb pohromade", ale samé "kyslé tváre".