Vzplanutie...

Prezrad ako sa da skumat tvoja tvar v tme?Ako sa da hladiet do tvojich oci,ked moje su slepe?Ako sa da vyslovit veta,ktoru tak dusim v sebe?Pri tebe ma uz bariery casu vobec neovplyvnuju...Pri tebe snivam v realite a dycham spolu s vetrom.Zahanam ohen,co vo mne drieme a bdiem v noci pri svetle sviecok,ktore tak milujes.Nie je to sen?Mozno praskaju mury mojho vezenia,mozno rastu mi vytuzene kridla.Ak sa zajtra zobudim s lachkym nadychom a oci budu ziarit,vtedy pochopim,co som doteraz vobec nechcela.Dnes uz nemamz zaujem hladat prikro sedych mracien a hlasat slova prichadzajucej burky.Zrazu sa kolisajuce tiene v svetlom prazdnom bode rysuju mi pred ocami a ja sa hladam na abstraktnom obraze  cloveka,ktory maluje z velkej vasne,nicim neruseny milujuci ruch svojho sveta,spojeny s prebudzanim jarneho zavanu prvych kvetov.Vymysleny perami plachych basnikov,neovpyvneny iluziami hlupeho sna...Sialeny s  tak vaznou tvarou pomazanou od farieb,ktore ho asi este jedine nesklamali.A tak sa maliar snazi malovat a svoje pocity davat na platno,tak ako sa aj ja snazim pisat o tom ako mi unikla jeho podstata,o tom ako som urobila chybu,ktoru lutujem,no jeho istym sposobom mylnych predsavzati milujem...Skocila som do mora a utopila sa.Videla som vychadzat mesiac a priala si aby nikdy nezmyzol,a tak napokon som vedela,ze ma lubi a odhodila jeho slova a city do kosa prazdnych slabik a teraz ich hladam v tom kosi neustale,no su prec...A tak s predposlednym slovom,vydychnem to posledne a umyjem kos slzami z mojich chorych oci a uz len tisko vzplanie do neba moja tuzba po tych jeho ociach,pre mna tak  nepoznanych....

---