STRETNUTIE

upozornenie: objavuju sa tam veci uz mnou napisane - nezlaknite sa... :)))

 

 

 

 

 

 

Štyria vtáci sa preháňali ovzduším. Hrali sa na schovávačku v prievane. Zelený vták sa schoval za plytký nádych. More sa schyľovalo k brieždeniu, noc otvárala dvere ránu. Každý pohyb krídel otriasol atmosférou ako úder v tichu, kde všetci ešte spia, potom sa rozpynul do zabudnutia. Ešte pevnejšie pritisol k sebe svoje kolená, chladný vietor sa mu snažil dostať pod kožu. Po milióntykrát sa rozhliadol okolo seba. Na oblohe ešte viseli posledné hviezdy, už len ťažko odolávali dňu, ktorý sa neodbytne tlačil na svoje právoplatné miesto. Hladina mora od vetra prijala pozvanie do tanca a vlnila sa s ním v nežnom objatí. Vzduch bol slaný a studený. Pomaly a dôkladne ho vdychoval, sústredil sa na každý nádych, každý jeden výdych. Bál sa, že keď na to prestane myslieť, zabudne na to, zabudne dýchať – nechcel zabudnúť, teraz nie.

Spoza horizontu sa začalo vynárať zelené svetlo a pomaly sa vpíjalo do vody, pomaly pohlcovalo celú krajinu do svojej zelenej mystérie. Východ slnka. Nový deň je už neodvratne tu. Bez pohybu sedel. Ponoril sa do tej tajomnej melódie, stal sa jej súčasťou. Slnko sa vynorilo spod tyrkysovo - zelenej hladiny, predieralo sa oblohou na svoje miesto. Hľadel naňho, uprene naň pozeral ako na svojho priateľa, ako na niekoho naozaj blízkeho. Poznal ho a vedel, že aj ono ho pozná, veril mu. Po trpkej noci sa zasa cítil lepšie.

 

 

 

 

 

 

Mesto za jeho chrbtom sa začalo prebúdzať. Začalo vydávať zvuky, začalo sa hýbať. To jedinečné spojenie medzi ním a slnkom sa pretrhlo – bolo mu to ľúto. Ešte raz sa obzrel okolo seba. Potom sa postavil a otočil sa k mestu. Čosi sa mu nezdalo. Akoby bolo niečo inak, než zvyčajne, inak, než keď sem večer prichádzal. Akoby bolo celé mesto o kúsok posunuté. Rýchlo tú myšlienku zavrhol a vykročil do jeho náruče.

Kráčal nekonečnými ulicami. Míňal domy, pouličné koše, odparkované autá na okrajoch ciest, ľudí so psami, ľudí bez psov, úplne bezcieľne, nevedel kam ísť. Ulice boli šedé. Začínali sa zapĺňať davmi. Postavil sa na okraj chodníka, chrbtom sa oprel o stenu a nechal tie davy plynúť okolo seba. Pozoroval ich, ako sa valia sem a tam, masy ľudí, ako sa kamsi rútia, za čímsi ženú. Potom sa pred neho postavila a povedala: „Poďme sa bozkávať.“ Bola to taká tá smutná a tajomná víla s tmavými vlasmi a priehľadným pohľadom. Nenamietal. Chutila ako pomaranč. „Vieš, koľko je hodín?“ spýtala sa. Nevedel. Tak nepovedal nič, len sa ďalej nehýbal, ďalej sa netváril. Odišla. Pozeral za ňou, ako sa vzďaľuje, splýva s davom, ako sa stráca, rozplýva. Na neďalekú zastávku prišiel autobus. Rozbehol sa k nemu a nastúpil.

 

 

Večerné ulice boli plné temných tvárí a tma bola dusná až sa nechcelo dýchať. Stále blúdil mestom, ešte nenašiel svoje miesto. Šiel dopredu alebo sa vracal, jednoducho kráčal nikam. Akoby na čosi čakal. Tma sa mu lepila na pokožku, cítil ju všade a všetku špinu tohto mesta, na celom svojom tele. Bol sám. Celkom sám. Zodvihol pohľad a pozrel do diaľky pred seba. Neveril, že to niekedy skončí. Bol úplne prázdny.

Vo svetle pouličnej lampy, na okraji chodníka, na obrubníku ktosi sedel. Zbadal ju. Žlté svetlo sa jej vpíjalo do vlasov. Kráčal ďalej. Teraz presne vedel za čím – len chcel zbližšia vidieť tie vlasy, to svetlo v nich. Dievča malo sklonenú hlavu opretú o kolená a pomaličky sa knísalo zo strany na stranu, akoby do nejakého tichého, tajného rytmu. Všetky temné tváre zrazu kamsi zmizli a na ulici sa rozľahlo ticho. Zastavil sa kúsok od nej, zahliadol odlesk svetla na jej bielej pokožke. Dievča zodvihlo svoju tvár a pozrelo naňho. Bola to tá pomarančová víla z dnešného rána. Vlastne ho to ani neprekvapilo. „Ahoj.“ Povedala a znova sa odvrátila. Spravil ešte zopár krokov a sadol si vedľa nej. Chvíľu vedľa seba mlčky sedeli. Potom sa otočila a pozrela naňho. Oči mala plné sĺz. „Nevieš, koľko je hodín?“ spýtala sa. Nevedel. No nechcel, aby znova odišla. Rozmýšľal, čo povedať. Nakoniec zavrtel hlavou, že nie. Mlčali. „Prečo plačeš?“ spýtal sa po chvíli. Zodvihla k nemu pohľad: „Umývam si oči.“ Povedala. Hľadeli na seba. „Slzy sú dobré. Sú čisté.“ Dodala po chvíli. Privrela viečka. Dolu tvárou sa jej skotúľala kvapka. Potom zasa mlčali. Hľadel na jej tvár – spodná pera sa jej takmer nepatrne chvela. „Ako si ma našiel?“ spýtala sa. Oči mala stále zatvorené. „Nevedel som, že ťa hľadám.“ Otvorila oči a pozrela kamsi pred seba: „Vlastne ani ja.“ Povedala a oprela si hlavu o jeho rameno. „Hlavne že si ma našiel.“ Opatrne ju objal. Zdala sa mu tak krehká. Schúlila sa mu v náručí. Jej slzy mu kvapkali na ruku. Dlho takto sedeli.

Potom sa vymanila z jeho objatia, postavila sa. Pozrela naňho: „Poď.“ Povedala a podala mu ruku. Viedla ho nocou kamsi do neznáma. Ticho kráčal za ňou, nasledoval jej kroky, nechal sa viesť. Zabočili do tmavej úzkej uličky, takmer nič nevidel. Len mesačné svetlo sa odrážalo od okenných tabúľ. Zastavila sa pri dverách akéhosi starého domu, otvorila dvere. Vošli dnu. Kráčali tmavým schodišťom. Vyšli na druhé poschodie. Tam vytiahla kľúč a otvorila jedny z dverí. Vošli do bytu. Zatvorila za nimi. Viedla ho ďalej za ruku do nejakej izby. Nezažínala žiadne svetlo, šli potme. „Poď, ľahneme si.“ Povedala a priviedla ho k veľkej posteli. Tak, ako boli, v šatách aj topánkach, sa uložili vedľa seba. Potichu ležali, pozerali do tmy pred seba, kamsi, kde bol asi strop. Počul, ako dýcha. Nádych..., výdych... Tma bola hustá a rozlievala sa po celej miestnosti, miesila sa s tichom, len ten nádych a výdych a zasa dokola – pravidelný rytmus tejto noci. „Je dôležité, aby si nezabudol dýchať.“ Povedala veľmi potichu. Neodpovedal, len sa ticho usmial. Nemohla to vidieť, no on tušil, že to vie. Schovala svoju malú ruku do jeho dlane. Nežne ju stisol. „Povedz mi niečo o sebe.“ Otočil tvár na tú stranu, kde ležala. „A čo by si rád vedel?“ Rozprávali len šeptom. Zapozeral sa znova do stropu. „Ja... ani neviem. Kto vlastne si?“ Teraz on vytušil jej úsmev. „Môžem byť kýmkoľvek. Kýmkoľvek, kým chceš, aby som bola a ničím iným. Som tou predstavou v tvojej hlave, ktorú ti pripomínam.“ Šepotala. Nie úplne rozumel jej slovám, ale cítil, že sú skutočné a pravdivé. Cítil, že ona je pravdivá. Už sa nesnažil nič zisťovať, ticho vedľa nej ležal, držal jej ruku a vedel, že sa netreba snažiť na nič prísť, všetko je tak, ako to je. A je to tak dobre. Netreba týmto momentom dávať mená. Zatvoril oči a snažil sa vnímať túto chvíľu najlepšie ako vedel. Všetkými svojimi zmyslami, celým svojím ja. Uvedomil si jej neopakovateľnosť a pominuteľnosť – chcel si ju zapamätať už navždy.

 

 

Keď otvoril oči, ešte stále bola noc. Nevedel, že zaspal, len sa zrazu prebudil. Poznal takéto prebúdzania, keď v hlbokej noci zrazu otvoríš oči, čerstvý, akoby si predtým vôbec nespal a srdce sa ti chveje. Posadíš sa na posteli a ten neznámy nepokoj, čo ťa vytrhol zo sna, lomcuje celým tvojím telom. Je to akoby ti práve niečo utekalo – čosi dôležité, čo sa už nikdy viac nevráti. Akoby si čosi strácal. Nevieš, ako to zadržať, čo to je... trhá ti to vnútro. Vydýchol dlhý a ťažký výdych, akoby ním chcel všetok ten nepokoj dostať von.

V tej chvíli si spomenul, kde vlastne je, spomenul si na dievča, čo vedľa neho ležalo. Natiahol ruku a snažil sa ju nájsť tam, kde na ňu zabudol. Zopárkrát prešiel rukou po prikrývke, no nenašiel nič. Vstal z postele a vybral sa ju hľadať. Nevedel kam má ísť, nepoznal toto miesto a všade bola tma. Opatrne kráčal, obchádzal veci a vrážal do nich. Nevidel takmer nič. Našiel ju v kuchyni. Veľké okno bolo úplne roztvorené, miestnosť bola plná vzduchu zvonku. Sedela v okne, tvár jej ožarovalo zelené svetlo mesiaca a jej pokožka sa tak zdala byť ešte bledšia. Kamsi uprene hľadela. Pristúpil k nej. Nenechala sa vyrušiť, vôbec sa nepohla, ďalej sa sústredila. Pozrel na to miesto, kam upierala svoj zrak a potom zasa na ňu. „Čo robíš?“ spýtal sa. „Snažím sa.“ Odpovedala bez toho, aby na neho pozrela. „Snažíš?“ nerozumel. „O čo sa snažíš?“ „Posúvať veci. Snažím sa posúvať veci.“ Pozeral na jej bielu tvár. „Posúvať veci?“ nevedel o čom hovorí. „Ehm, posúvať veci. Skúšala som posunúť mesto. Teraz posúvam mesiac.“ Bol zmätený. Zahľadel sa naň. Smutne visel na tmavom pozadí, ako nakreslený, taký neskutočný a jeho smútok sa vpíjal zeleným svetlom do všetkých vecí, do celej krajiny, do očí dievčaťa. Pozrel na tie oči, ten smútok v nich. Možno nebol spôsobený lunou. Akoby tam bol odjakživa, akoby tam patril. Pozrela naňho. Vedel, že ju nepozná. Zodvihla bielu pažu a pohladila ho po tvári. Veľmi chcel vedieť, kto to vlastne je. Pridržala sa jeho ramena, zošla z okna, posadila sa na podlahu a stiahla ho k sebe. Nežne na neho hľadela. „Nesnaž sa ma pochopiť. Len mi ukáž svoje dlane, nech ti do nich môžem vložiť svoju tvár a zaspať v bezpečí.“ Vyriekla potichu a zložila si hlavu do jeho lona, pevne ho držiac za obe ruky. Hľadel na jej schúlené telo, uvoľnil si jednu ruku zo zovretia a začal ju hladiť po ohnutom chrbte. Plakala. Vždy si myslel, že nebude nikdy cítiť veci, čo cíti teraz. Pobozkal ju do vlasov. Začala si tichým hlasom spievať akúsi smutnú pieseň.

„Slová ku mne prichádzajú v tme,

myšlienky sa menia v zabudnutie,

dych sa pretŕha na tisíce úlomkov svetla,

len úsmev je skrytejší než včera,

darmo smútim, darmo smútim,

darmo, darmo smútim...“

A tma sa valila priestorom i časom, vládla tomuto svetu, kráľovná tajomstiev a melanchólie, atramentovo–modrá, vo všetkej svojej nádhere a ukrutnosti ich magickou silou vtiahla do svojich útrob a v tej jednote s ňou a s celým svetom ostali úplne sami, ukrytí medzi svojimi bolesťami a krížmi z ocele a diamantov. Vzduch už dávno ochladol, plazil sa dolu chrbticou – mrazivý, strieborný had. Ešte pevnejšie stisla jeho dlaň. Už neplakala, pokojne ležala v jeho lone a stískala mu ruku. Prial si, aby ju už nikdy nepustila. Pokúšal sa zachytiť túto chvíľu, aspoň na moment zastaviť čas tohto umierania, ktoré sa zrazu zázračne zmenilo z nevydržateľných múk na krásne utrpenie. Aká nádherná môže byť bolesť. Zodvihla sa a pozrela sa von oknom. Jej tvár bola ešte poznačená plačom, zrkadlil sa v nej všetok žiaľ tohto strateného vesmíru. Pozeral na ňu, skúmal črty jej tváre, každú krivku, snažil sa vryť si ju do pamäte tak, ako ju videl teraz, napoly zahalenú tmou, napoly nahú mesačným svitom. Prebehla pohľadom po celom obraze zarámovanom oknom a v tom momente jej v očiach prebleskla tma, čerň, akú majú v sebe len blázni, alebo anjeli. „Vieš, koľko je na nebi hviezd?“ prehovorila. „Toľko, koľko duší kedy bolo, alebo bude.“ Nachvíľu sa odmlčala. „Vieš,“ pokračovala „cez deň svieti slnko, pre všetkých spoločné, pre všetkých rovnaké, aby nás spájalo. A hviezdy – to sú také malé súkromné slnká. Pre každú dušičku jedno. To preto sa v noci cítiš taký sám...“ Posunula sa bližšie k nemu a objala ho okolo drieku, hlavu mu položila na hruď. „Tvoje srdce bije rovnako ako moje.“ Pošepla. Opätoval jej objatie, schoval ju do svojej náruče ako malé dieťa, akoby ju chcel od všetkého ochrániť. Už nerozumel ničomu, ani samému sebe, už ani nechcel rozumieť. Chcel len cítiť túto noc, chcel cítiť, že žije, cítiť prítomnosť tej bytosti, s ktorou spočíval v takom nežnom objatí a všetky pocity, čo sa nedajú vypovedať. Odtiahla sa od neho a pozrela na neho tými svojimi čistými, priehľadnými očami: „Poď, poďme sa niekam prejsť. Táto noc je krásna. Nenechajme ju len tak odísť.“ Povedala.

Postavili sa na chodník pred domom a rozhliadli sa okolo seba. Naozaj, táto noc sa zdala byť zvlášť krásna. Pozrel na ňu, ktorým smerom teraz pôjdu. Prezerala si oblohu naplnenú hviezdami, obhliadala sa po ulici, potom sa otočila na neho. Šibalsky sa usmiala, ľavé obočie sa jej trocha nadvihlo. Vedel, že sa čosi chystá, že si naňho isto vymyslela nejaké huncútstvo. Uprene sa jej zahľadel do očí, akoby ho v nich chcel prečítať. Zrazu sa rozbehla ulicou do tmy. Zakričala za ním: „Chyť ma!“ a bežala do neznáma. Rozutekal sa za ňou. Bežal zo všetkých síl, snažil sa ju dohoniť. No ona bola naozaj rýchla, bežala ako víchor a jemu sa vôbec nedarilo sa k nej priblížiť. Z diaľky počul, ako sa nahlas smeje. Jej smiech sa trblietal v povetrí ako roj malých iskierok. Siahal do svojich tajných zásob, zozbierať všetky sily na to, aby ju dochytil.

Po niekoľkých minútach vyčerpávajúceho behu tú jej hru pochopil. Cítil každý sval svojho tela, ako sa pod náporom napínal, každú šľachu, vnímal vietor vo svojich vlasoch, tmu, ktorá sa okolo neho v rýchlosti mihala, studený vzduch, ktorý zhlboka vdychoval do svojich pľúc, pod nohami mu unikala cesta, akoby bežala opačným smerom aby mu pomohla, občas sa mu zdalo, že sa jej už ani nedotýka, že takmer letí. Bežal rýchlo a cítil neobmedzenosť možností, už žiadne bolestivé vysiľovanie, ba práve naopak rozkoš, ktorá mu ešte dodávala síl. Už nemyslel na to, že ju chce dobehnúť, bežal pre to potešenie. Jednoducho len utekal a nechcelo sa mu zastaviť, chcel bežať ďalej a ďalej. Ona bežala niekoľko metrov pred ním a stále sa hlasno smiala.

Bežali dosť dlho, až dobehli k moru. Zastavil sa na začiatku pláže a pozeral za ňou. Ona bežala ďalej, až kým nebola po členky vo vode. Vtedy zrazu zastala a ostala bez pohybu stáť, hľadiac priamo pred seba. Vybral sa pomaly dolu plážou. Takmer necítil, že toľko utekal, iba trocha rýchlejšie dýchal. Boli na tom istom mieste, kde strávil minulú noc. Sadol si na rovnaké miesto, kde predošlý večer a hľadel na dievča. Po chvíli sa otočila a pozrela naňho. Potom sklopila oči a vybrala sa k nemu. Sadla si po jeho pravom boku a spolu hľadeli na more. Nežne šumelo, na okrajoch sa penili malé vlnky. Ráno už nebolo ďaleko. Zmocnil sa ho čudný pocit. „Čo bude ďalej?“ prehovoril. Mlčala. Obloha nad morom zosvetlela – neklamná predzvesť, že noc sa už pomaly lúči. „Veci, ktoré sa musia stať, tie nezmeníš, s tými nespravíš nič. Môžeš ich len pochopiť.“ Prehovorila. Cítil v týchto slovách akýsi trpký rozsudok, no nevedel, o aký súd to ide. Chcel niečo spraviť, objať ju, vziať ju do náruče a nepustiť ju, len ju držať, silno držať a nepustiť. No nemohol sa ani pohnúť. Nedokázal spraviť nič. Pozrela na neho smutnými očami a schúlila sa mu do náruče. Objímala ho tenkými pažami, hladila po chrbte a po vlasoch, bozkávala ho na čelo, krk, líca, bozkávala mu ruky, dlane, tisla sa k nemu. Do očí sa mu nahrnuli slzy a on cítil, aké sú čisté, priezračne čisté, po kvapkách sa mu kĺzali dolu tvárou. A ona mu bozkávala privreté viečka, hladila ho po tvári a utierala mu tie slzy. „Žiť bolí. Každý nádych je bolestivý, len sme si na to zvykli. Všetko bolí. Bolesť je nevyhnutná k pochopeniu.“ Rozprávala. Potom chytila jeho hlavu do dlaní a zahľadela sa mu do očí: „Už je čas.“ Vyriekla. Ešte ho pobozkala na čelo, potom sa postavila a odišla. Vedel, že nejestvuje žiaden spôsob, ako ju zadržať, čo i len na malú chvíľku, na jeden bozk, jeden dotyk. Vedel, že ju už nikdy viac nestretne. Ostal sedieť na pláži a pozeral na more, na oblohu nad ním, na hviezdy, čo pomaly mizli. Nemohol spraviť nič. Len pochopiť.

Štyria vtáci sa preháňajú ovzduším. Hrajú sa na schovávačku v prievane. Zelený vták sa schoval za plytký nádych. More sa schyľuje k brieždeniu. Zodvihne zrak a pozrie na lunu, čo už pomaly tratí svoju farbu. Zazdá sa mu, že je na trocha inom mieste, než býva o tomto čase zvyčajne. Usmeje sa: „Koľko je asi tak hodín?“

 

---