200 dolárov

Ani ho to moc nemrzelo a v podstate mu to bolo celkom jedno, do krčmy u Mickyho chodil aj tak pešo a auto mal naposledy, keď mal v občianskom preukaze napísané stav: slobodný a pri každom politrovom pohári piva sa musel neustále obzerať okolo seba, pretože nikdy nemohol vytušiť zlodejský príchod polície.

Čas sa vliekol pomaličky a ľudia chodili zababušení do kakaovo hnedých kabátov a svojich každodenných problémov. Akoby si každý vytvoril okolo seba ochranné pole a beda tomu, čo by so pokúšal nejakým spôsobom narušiť.

Prekliate časy - zahundral do poloprázdneho pohára od vína. Odrážala sa v ňom jeho tvár a lesklý nos, veľký ako šalátová uhorka.

Z akousi úzkosťou si pomyslel, že sa na staré kolená začína meniť, a to nielen v správaní, ale aj na tvári, všade, kde sa to len dá. Darmo, čas si nepotrpí na žiadne prestávky. Akoby mu každučký kúšťoček kože pretíňala vráska, dlhočizná a hlboká, pripomínajúca letokruh, čo vám každé ráno hlási:

Znovu si odpil.

Víno sa začínalo pomaličky dotýkať spodku pohára a každým ubudnutým milimetrom sa neúprosne hlásil čas. Ten, ktorý ho hnal domov. Ani nepotreboval nahnevanú a uvrešťanú manželku.

Pohľadom zablúdil k barmanovi a chcel mu ukázať, že sa čochvíľa chystá platiť, no neobzrel sa, dlhými vycvičenými pohybmi trel zarosený pivový pohár a tvár mal pokrytú svojím svetom, ustarosteným a neprístupným.

Možno úplne nič.

Dvere sa otvorili rýchlo a prudko, sprevádzané ťahavým, zimomriavky vyvolávajúcim vrzgotom a Jackovým zvedavým pohľadom.

Nos mal červený od štipľavého mrazu a na pleciach sa mu lenivo povaľovalo päť centimetrov čerstvého snehu. Striasol ho dvoma rýchlymi pohybmi, čo Jackovi znovu a razantne hovorilo: Síce vyzerá akoby práve spadol z tej najvyššej jablone , no to je len bluf, niečo na tom chlapovi je, niečo sakramentsky pozoruhodné…….

V žalúdku pocítil akýsi zvierajúci pocit, pretože ten muž sa vybral práve oproti nemu, akoby to bol jeho starý známy a lesklé oči sa mu zaborili na jedno a to isté miesto: Jackov stôl aj z jeho unavenou maličkosťou.

“Dobrý deň, vlastne večer, myslím, že sa začína trochu stmievať……

Muž si pomaly sadol.

Nezasmial sa.

V podstate to Jack ani neočakával, nie…dnes rozhodne nie. Vôbec nebol ten čas, kedy sa vám chce smiať a vonku štebotajú vtáky, slnko páli ako pominuté, to vôbec nie. Dnes bol tak čas prečítať si poriadne strašidelnú knižku.

Muž mal jasné, modré oči a červené ruky vyzerali akési veľké, akoby sa celý život živil miesením cesta. Avšak celý jeho zjav, tak ako ho v krátkej chvíli posúdil, pripomínal pokoj, taký ten lesný, keď sa prechádzate po mäkkom ihličí a odrazu sa vám mozog odbremenil od všetkých starostí, ktoré vedia tak pekelne ničiť rušný, mestský život.

Musí sa mu lepšie pozrieť pod perie.

No stalo sa to, čo vôbec nikto a asi ani ten mrzutý, múdry barman neočakával.

Ten muž vytiahol čierny, lesklý revolver a namieril ho rovno na Jackov nos. Robil to pokojne, tak ako si pred chvíľou oprašoval zasnežené plecia a na tvári mal výraz akoby mu bol strašná zima alebo čo, dolná pera sa mu systematicky triasla a Jack si uvedomil, že počuje klepotajúci zvuk, ktorý nemohol byť ničím inším, ako zvukom drkotajúcich zubov.

Jack sa zasmial. Je to asi nejaký blázon alebo mu už poriadne neslúži zrak a teraz si ho pomýlil s plechovou pokladnicou.

Zdalo sa, že hlaveň revolveru trochu klesla akoby náhle jeho vystretú ruku pochytila nejaká slabosť a muž preglgol a to tak nahlas, až sa Jackovi zazdalo, že si zlomil ohrýzok.

“Je to…..naraz sa zasekol…..a načo to chceš vedieť há, buď ticho a navaľ prachy Sam Golin.

Muž zavrčal, bolo to naozaj tak, zvuk, ako keď psovi zoberiete veľkú bravčovú kosť a hneď na to sa Jackovi na spotenom chrbte objavil pás zimomriavok. Každá z nich mu hovorila, že tu nie je niečo v poriadku. A vôbe, do frasa.

“Som Jack, Jack Bolwin, každý ma tu pozná a možno, že aj vy ak by ste boli odtiaľto….a…….

Zarazil sa.

Zvláštne, že si to všimol až teraz.

Naraz ho premohol strach a poriadne ľadový.

V krčme nebol nikto. Zmizol barman, zmizol zvuk praskajúceho rádia a takisto aj tí všetci starí opustení muži.

A bolo tu ešte niečo zvláštne.

Za starým okenným sklom nesnežilo. Nie. Bohu prisám svietilo slabé jesenné slnko a v diaľke sa ozval zvuk fŕkajúceho koňa. V návale desu sa mu zatmelo pred očami.

Muž si pravým, dlhým ukazovákom pošúchal spánok. Akoby mu práve položil tú najhlúpejšiu otázku akú mohol.

A vtedy mu to došlo. Pred dvoma týždňami zabudal dať Gordonovi tých dvesto dolárov, čo si od neho požičal….preglgol…..to je šialené.

“Nie ja…..ja…ktorý rok ste to vraveli?”

On sa zbláznil, presunul sa v čase. A teraz dlží prachy.

Vytiahol z vrecka peňaženku.

“Dve stovky.”

Našiel ich a trasľavou rukou mu ich položil na otvorenú dlaň.

Všetci sa smutno- vesele uškŕňali.

Jeden z chlapov sa obrátil práve, keď vošli dnu ďalší.

Jack sa posadil na stoličku, hlavu vyvrátil smerom k stropu a dlho, dlho hľadel bezvýrazne na starú popukanú omietku.

Zlosť sa v ňom premieňala na chabú a stále narastajúcu beznádej.

Náhle dostal chuť na mäkkú, nababušenú posteľ.

….a bez peňazí.