Tma

Tma

V izbe sme dvaja,

tma a ja.

Kto je čí hosť?

Ona moj a či ja jej?

Obrazy sa smejú:

"Nevieš si na ňu zvyknúť?"

Ale smejú sa aj tme:

"Zasa si tu len na chvíľu?"

S tmou prichádza samota.

Niekde sa teraz milujú,

inde spia,

a ja pozerám na tie obrazy a rozmýšľam,

prečo som opustený a sám.

Je to moja vina?

Nemohol som teraz robiť niečo iné,

ako zvykať si na tú tmavú samotu?

Deti by už možno dávno spali,

my by sme boli sami dvaja.

Prečo si odišla?

Odišla si,

aj tak sme tu dvaja:

tma-samota a ja.