Boris1

S inou tou jeho tvárou sa už nestretávam.Utrel si si starou vreckovkou po dedovi slzy, a potom už bez slov odohnal sa odo mna.Nepríčetným pohľadom ma dokopal až na psychyatrickú liečebnu,kde ma čakala ,len žltá izba,pásikavé nemocničné pyžamo a spoloubývajúca,ktorá za den namaľuje 5 abstraktných obrazov z vidín jej minulosti a vymodeluje tváre postáv z budúcnosti.

.Spoznali sme sa náhodne v krúžku zúfalých alkoholikov,ktorí vôbec neboli závislí len si to  tak nahovárali.Potrebovali si iste vypočut  cudzie problémy aby sa uistili, že tie ich problémy sú minimálne.Nahovorila ma na to jedna spolužiačka, že vraj im budem velmi nápomocná,istým spôsobom.Tak som tam nakoniec aj šla.Sedeôa som na stoličke,ktorá mala 3 nožičky a v ruke som držala zápisník s perom od môjho bývaleho priatela.Zapisovala som si mená a charakterové vlastnosti mojich okolosediacich.Postupne jeden po druhom prehovorili.Zaujal ma jeden muž, volal sa Boris,mal 21.Na prvý pohľad veľmi pekný,možno trocha tichý,nenáročný, no celkom iste zvláštny.Hovoril dosť nejasne,potichúčky skladal písmenko po písmenku,ako malé dieťatko ,čo má radosť z čítania v prvej triede,kde prevyšuje ostatné deti.Začal rozprávať svoj príbeh a pozeral sa mi tak priamo do očí ako ešte nikto pred tým.Jeho pohlad bol iný, taký že som sa od neho nemohla odtrhnúť, aj keby som velmi  chcela.      "V jeden večer som prišiel domov(aspon do vtedy som to tak nazýval)Mal so prísť až na druhý den ,lebo sme si s chlapcami urobili mänšiu oslavu.No veľmi mi chýbala moja priateľka  ,a tak som unavený no s pocitom šťastia , že ju uvidím šiel do nášho bytu.Ivona bola modelka  a bývali sme spolu 3 roky.V17 odišla z domu a dala sa na modeling.V poslednom období sme sa videli len zriedkavo.Dnes mala 20.Kúpil som jej tulipány,ktoré som zbožnoval.Boli sme obyčajným, no pre mna významným párom.Lúbil som ju aj ona mna, no obaja sme vedeli,že sa nemilujeme.Nikdy som neveril ženám,no mal som pocit, že ona bude prvou a poslednou ktorej darujem svoju vieru a lásku.Ked som vošiel do bytu a všade ju hľadal ,bola preč... a spolu s nou aj polovica nábytku,naše spoločné veci  a CDčka Boba Marlyho sa potmehúcky usmievali  zo zeme,kde boli pohodené.V byte boli zapálené všetky sviečky a vôna jej tela sa rozplývala po okolí."Ivona!"kde si?:vrieskal  som po celom priestranstve.No ticho mi neodpovedalo.Na poseli v spálni ležal malý odkaz s týmto znením:"Prepáč,no nedokázala som ťa milovať, aj ked viem,že nikto pre mna nebude znamenať to,čo ty!"Odpusť mi prosím S Bohom...DO RITI!:pomyslel som si  4 roky v prdeli,žiješ s niekym a on odíde a nechá po sebe jeden nelogický lístok, sviečky a pár tričiek, v ktorých spávala."               Okolosediaci neveriacky krútili  hlavou a postupne jeden po druhom  postupne opúšťali miestnosť.Boris  mi neustále hľadel do očí a nenechával sa rušiť narážkami ostatných, ktorí mu tvrdili aby vypadol do" Klubu zlomených srdc"  Opýtala som sa ho:"Prečo si tu?"NO neodpovedal mi.Po chvílke som pozrela na hodinky, ktoré  mi vraveli ,že by sme už mali odísť.V miestnosti sme ostali len my dvaja."Boris mali by sme už ísť!"Boris ma strhol za ruku a začal kričať:"Ty teraz nemôžeš odísť, prosím nechod, iba ty mi môžeš pomôcť!" Chcel sa so mnou stretnuť, len tak rozprávať sa o mne , o mojom živote  a pocitoch.Po chvílke namietania som však ustúpila aj ked viem,že to nebolo správne,pretože to mala byť moja práca a z profesionálneho hladiska sa  klienti nemôžu stetávať so svojou poradkynou mimo pracovnej doby.      Na druhý den mi o polnoci hadzal  niekto kamienky do okna,ihned som sa zobudila komu tak šťastne prepína v noci o dvanástej.Pod oknom stál Boris,vedľa seba mal dva bicykle a kričal, že teraz je ten správny čas.Mala  som strach no neviem prečo dôverovala som mu.Vyrazili sme do tmy,kde nebolo nič vidieť široko daleko nič.Viedol ma pocit, že to ,čo robím je hlúpe šialenstvo bez logiky.Videl to na mne.Usmial sa  a povedal:"Ak budeš nad  všetkým toľko uvažovať,nič nezískaš ale naopak stratíš.Musíš riskovať,Pozri ja som veľa myslel a menej konal a o 3 roky bola preč."Nesmieš všetko videť čierne, ja aj napriek tomu sa snažím ísť dalej lebo cítim,že pravá láska ešte len príde.            Páčilo sa mi ako rozmýšlal.Bol neovplyvnený, neskazený fikciou človeka,čo rodil sa stále do sveta pesimizmu.Boli sme tam, na mieste,kde les zakrýval tmu a hviezdy slúžili ako malé iskierky v očiach, ktoré tak dávno stratili  zmysel života.Vtáky už spali  a netopiere so sovami sa  tak radostne prehánali v húštinách a hrali na  skrývačku.Lahol si na trávu a zavrel oči.Počula som len jeho  dýchanie,ktoré tak krásne značilo život.Natiahol dlan a podišla som k nemu.Lahla vedľa neho a stíchla.Cítila som pokoj a istotu tepla jeho dlane."Myslíš, že je po probléme?":povedala som, no on mlčal a hľadel na hviezdy s tisíckami blikajúcich krás sveta, čo stvoril BOH...                                                                                                         

---