Pýcha

Na cmiteri anjel leží,

výčitka mu hlavou beží.

Smutná vŕba nad ním stojí,

temné rany lístím hojí.

„Načo že som na zem padal,

načo ohňom očistným šiel,

keď som vieru vo mňa sklamal,

rozbil zámky z priezračných skiel.“

Dievča malé v šatách z lístia

kľačí pri ňom, vlasy íska,

spieva pieseň o tuneli,

kam chodia tí, čo umreli.

„Nesmúť pre to čo sa stalo,

chráň naďalej plameň v nás.

Krídla, čo ti na zem spadli,

vyrastú, keď príde čas.“

Dal jej anjel zvyšky peria,

nech ho dá tým, ktorý veria.

Temné rany kúzlom scelil,

jasným okom v nebo strelil.

„Otče veľký na nebesiach,

vďaka za tú šancu novú.

Nech ma vezme voda v riekach,

ak opäť zlyhám, nech som z kovu.“

Dievčatko už nočným lesom

kráča sama k tichým besom.

Anjel stále k nebu hľadí,

slová pýchy v sebe sadí.

„Otče veľký všemohúci,

ochránim tu dušu mladú.

Usúdil si, že som súci

nosiť nové krídla vzadu.“

Tu noc pretne hrozná mora,

plesnú krídla, ktoré horia,

z lesa počuť divné zvuky,

sladká krv zafarbí lúky.

V anjelovi stŕpne duša,

zrak stratí svoj svätý jas,

perie z krídiel zakryť skúša

to, čo v noci našiel ďas.

Na cmiteri anjel leží,

výčitka mu hlavou beží.