Dátum

Do toho obchodu pred tým vlastne ani nechcela vojsť. Mala len kúpiť mlieko a chlieb v potravinách na druhej strane ulice. Drogériu v pláne nemala. Lenže ten muž na ulici ju prenasledoval. Už od okamihu, ako vyšla z domu. Bol starý, pokrivený. Smrdel. Vyzeral ako tulák. Krátke riedke vlasy mal ulízané dozadu. Oblečený mal starý vyťahaný sivý oblek.
Len tie oči ju priťahovali. A zároveň varovali. Všimla si ho už na križovatke za domom. Opieral sa o stenu domu a uprene ju pozoroval. Striasla sa pri pomyslení na okamžik, keď sa ich oči stretli.
Prešla na druhú stranu a rýchlo kráčala k obchodu. Keď videla, že ju prenasleduje, rozbehla sa a vbehla do prvého domu, čo bol po ruke. Pozrela sa von výkladom. Nikde ho nevidela.
"Blázonko," pomyslela si, chudák starý len prechádzal okolo. Chvíľu sme mali spoločnú cestu. Zajtra sa budem báť susedky Malahatkovej.
"Vsak sa aj mám prečo," zasmiala sa a nevšímajúc si predavačkin pátravý pohľad vybehla na ulicu.
"Piaty november," ozvalo sa jej pri boku. Rýchlo sa otočila, ale videla už len vzďalujúci sa pokrivený chrbát.
Bol jedenásty máj.

Všetko jej padalo z ruky. Na nič sa nedokázala sústrediť. Stále musela myslieť na ten dátum. "Piaty november, čo sa stane piateho novembra?"
Najhoršie na tom bolo, že si nevedela vybaviť v pamäti tu správnu intonáciu, keď tie slová začula. Bola si istá, že to neznelo ako vyhrážka. Tak čo potom? Robil si z nej starý srandu? Je to možné. Ale tie jeho oči. Boli také zvláštne, smutné.
Ano, to je ono, smutné. Chcel ju hadam pred niečim varovať? Veď piaty november bude až za pol roka. Čo sa ma potom stať?
"Dievča, pusť to z hlavy," presviedčala samu seba,"Jozef príde za hodinu domov z práce a večera ešte stále nie je hotová. Ani byt si neupratala. Mlieko a chlieb nekúpila. Vzchop sa dievča a zabudni na bezdomovcov."
Ale tie oči...

Pomaly na vandráka zabudla. Aj na tie oči. Deťom sa skončila škola, začali prázdniny. Manžel si vzal dovolenku a zobral ich vsetkych na východ, na Slovensko. Pre deti to bolo niečo nové. Postkomunistická krajina. To budú kamaráti v škole čumieť, keď im o tom budú rozprávať.
Bratislava ich moc nezaujala. Zato mestá severnejšie ich úplne uchvátili. Navštívili Nitru, Piešťany, Kežmarok, Kremnicu. Na oravskej priehrade bolo nádherne, Tatry boli úžasné. Západ slnka melancholický.
Ako ...
... oči.

Bola skleslá, úplne na dne. Ten západ slnka jej občerstvil pamäť. Vďaka tomu sa stala podráždenou, odmietala chodiť na spoločné výlety. Návštevu Slovenského Raja zamietla úplne. S manželom sa pohádala. Deti sa s ňou počas cesty domov nerozprávali. Moc jej to nevadilo. Väčšinu času mala pred sebou západ slnka a tie oči.
"Aký to bol dátum?" spýtala sa nahlas.
Jozef sa na ňu nechápavo pozrel. "Čo za dátum?" pokúsil sa o nadviazanie rozhovoru. Lenže ona už sledovala ubiehajúcu krajinu. Povzdychol si a opäť sa plne sústredil na cestu pred sebou.

Udobrili sa. Deti dali k jej mame, preč z mesta, nech si užijú prírody. On využil všetok čas, čo mu ešte z dovolenky zostal a venoval ho jej. Ľad sa pomaly roztopil, oči upadli do zabudnutia. Pripadala si ako zamladi, keď sa jej Jozef ešte len začínal dvoriť. Vydržalo im to až do prvého novembra.

Obrátila list v kalendári a spočinula zrakom na mesiaci. November. Zvláštne, pomyslela si,za celú tu dobu som si nespomenula, že existuje mesiac s názvom november. Ostala chvíľu na kalendár vyjavene pozerať. Potom obrátila zrak k oknu a hystericky začala kričat.
Nik k nej neprišiel. Manžel bol na služobnej ceste v Paríži a deti boli zase u babicky, pretože v škole sa rozšírila žltačka. Bolo 8:37 a okenné tabule sa otriasali pod náporom jej kriku.
PIATY NOVEMBER bude už za štyri dni. Má sa stať niečo jej mužovi? Alebo nebodaj deťom? Jej samej?
V ten deň nevyšla z domu.

Bol studený štvrtý november. Ležala bezvládne na posteli, ruky rozhodené. Pod očami mala tmavé kruhy. Rapídne schudla. A pravdepodobne sa zbláznila. Chvíľami sa šialene smiala, inokedy zase tíško plakala. Bojovala sama so sebou, bojovala o rozum. Tie oči boli všade. Na vodovode neboli kohútiky, ale oči. V polievke neplávali knedličky, ale oči. Na ruke nemala hodinky, ale oči. Keď sa pozrela do zrkadla, videla jeho oči. Smutné oči.
Veľa rozmýšľala. Za posledné štyri dni len rozmýšľala. Prestala jesť, piť. Miesto toho rozmýšľala.

Tiež často plakala.

"Prečo?" pýtala sa okolných stien, hoci vedela, že nedostane odpoveď,"Prečo ma tie oči všade prenasledujú." Predtým ich videla neúrekom, tak prečo nemôže myslieť na nič iné, iba na oči. "Prečo piaty november? Prečo? Nie, ja nechcem. Čo sa stane? Stane sa vobec nieco? Bude problem v tom, ze sa nestane vobec nic? Dnes sa nieco stalo? Dnes je stvrteho, alebo nie? Zajtra nebude dnes, ale dnes bude zajtra predvčerom predvečerom." Začala si pospevovat "Dead End" z muzikalu Hair.
Keď skončila spievať, začala od znova. Znova. Odznova. Che-che. Vstala z postele a vošla do kúpeľne. Vyplazila do zrkadla jazyk a šibalsky žmurkla na tri smutné oči. Vydržala žmurkať celé dve hodiny. Potom dostala hlad, tak sa šla vycikať. Vrátila sa do postele a rozhodla sa zopakovať všetko, čo robila od rána. Zobudiť sa, rozmýšľať, rozmýšľať a bojovať. Bojovať o prebudenie. Bojovala, ako len vedela. Skúšala rôzne finty, ako sa presvedčiť, že sa jej všetko len zdá. Stále si opakovala, že piaty november bol pred rokom a bude zase za rok.
"Ale pre koho bude?" pýtal sa niekto jej hlasom,"Naozaj si myslíš, že sa ti to len zdá? Čo si prišla o rozum?"
"Ano, prišla som o rozum."
Postavila sa, podišla k oknu, otvorila ho a zrevala z plného hrdla,"Prišla som o rozum!!"
Hneď na to zbehla dolu a bosá, len v nočnej košeli vybehla von. Utekala, čo jej sily stačili. Nevedela, kam uteká, ale vedela prečo. Musí sa dostat niekam, kde bude sama, kde sa bude môcť ukryť. Ten muž ju vystríhal, hrozí jej nejaké nebezpečenstvo. V jeho hlase znelo varovanie, ano varovanie.
Kopec. Pozrela sa hore. Bude stačiť. Začala šplhať. Ruky si rozodierala na ostrých skalách, šaty sa jej trhali, chodidlá mala celé krvavé. Bolesť nevnímala, len ďalej šplhala. Kým sa dostala hore, bola na konci so silami. Košelu zahodila niekde v prvej polovici šplhania. Len jej zavadzala. Ale už je dobre, je hore, v bezpečí, nikde nikoho. A keby sem náhodou pre ňu niekto prišiel, pre istotu ešte vyšplhala na neďaleký strom. Tam sa uz naozaj nemá čoho báť.
Bola zmorená. Sadla si obkrocmo na jeden hrubý konár, dostatočne vysoko nad zemou a oblapila ho oboma rukami.
Oči už nevidela. To znamená, že jej už nič nehrozí. Veď je sama, konečne sama. Po tomto vlastne celý život túžila. Byť sama sebou, sama na kilometri štvorcovom, sama na celom svete.
Spokojne zaspala.

Zobudil ju chlad. Spočiatku si nevedela spomenúť, kde je.
Pozrela sa na hodinky. Na ruke neboli. Všimla si, že nemá šaty. Pamäť sa jej znova vrátila. S hrôzou si spomenula na svoje štveranie sa po skalách, na svoje šialené výkriky a bláznivé myšlienky. Spomenula si aj na pár smutných očí, ktoré tak na ňu veľmi zapôsobili. Bože, aká len bola pochabá. Spomenula si na dátum. Ostala zarazene hľadieť do prázdna.
Spomenula si na intonáciu. Vôbec to nebolo varovanie. Bola to výčitka.
"Nie," povedala a rýchlo začala zliezať dole. Telo mala celé stŕpnuté, ale chlad už necítila. Nemala ani husiu kožu. A to bol piaty november. Zase ten dátum, zase ta intonácia. Opäť jej to splynulo dokopy. Opäť to zaznelo ako výčitka.
Konečne bola dole. Podišla na kraj skaly a rozhliadla sa.
Spomenula si na svoje posledné želanie pred spánkom. Slnko bolo vysoko, ale mesto pod nou bolo tiché. A prázdne.

Od severu vial studený vietor a niesol so sebou jej šialený smiech.