Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seSmerovanie
Autor
kaktusik
Som smútok, som tieň vytrhnutý zo sna,
som deň zaliaty večnou tmou,
som alej vyprahlá a srdce mám bez dna,
keď túlam sa ľudskou hmlou.
Spútaná svetom a veľkosťou zeme,
v trpkosti strácam sa, znova a zas
a tíško dýcham stúlená v sebe,
neschopná vnímať vesmírny jas.
Do nebies vyletieť, dotknúť sa hviezd,
v ošiali zabudnúť, nedať sa zviesť,
opiť sa nebom, slnkom, lesom,
zamieriť k výšinám, k horským plesom,
v nádhere pokľaknúť, svoj hold vzdať kráse,
od nej sa odkloniť, však k nej vrátiť sa zase.
Ale všetko je len mam a klam,
ak vieš, cítiš, že v sebe si sám,
strápený v duši, unavený svetom,
bojíš sa priblížiť ku krásnym kvetom,
po ránach túžiš, keď v zatajenom cite,
videl si rosu sa chvieť v rannom svite,
keď vzduch vonia po šťastí, striebristý padá nach
a tebe sa zdá, že kráčaš po rajských záhradách.
A možno, že život iný je a ja vo chvíľke pomýlenia,
v rozpakoch preklenúť chcem puto vlastného utrpenia,
alebo snáď ja som iná a v osamení,
priznať sa bojím, že smutno je mi.
Som ako v púšti, všade len čierny prach,
v páľave horím a hyniem v temnotách.
V hrudi prázdno, v ústach horký blen,
nocou blúdim, kým nezjaví sa biely deň.
A keď mesiac rozplynie sa v modrý dym,
cez okraj priepasti rozplyniem sa s ním,
na ligotavé kvapky, na zvonivý smiech,
prúdiaci potokom čistým ako sneh,
na pieseň rozvalín a tichú ozvenu,
v žilách sa topiacu na radosť bezmennú.