Ako filmový hrdina

"Vezmem si ten lovecký s krásnou drevenou rúčkou, alebo ten kuchynský, síce je dlhší a ostrejší... ale... ale zle sa drží v ruke" zobral si Jozef do rúk dva nože a zašermoval nimi. Nakoniec sa rozhodol pre ten lovecký. Vložil ho do puzdra. Potom si uvedomil, že už je 15:39 a on tam má byť o štvrtej. Rýchlo sa obliekol, nôž zasunul za opasok, zamkol dvere a náhlil sa do centra. Vonku bol krásny vzduch, lebo celé dopoludnie pršalo, dokonca aj okolo obeda. Na nálade mu to neuberalo. Po zemi bolo veľa dáždoviek, ktoré voda vyhnala zo zeme. Jozef kráčal opatrne pomedzi ne, aby ani na jednu nešliapol. Trochu ho to zdržalo, ale pohľadom na hodinky sa upokojil. Do štvrtej to bez problémov stihne. Ale pre istotu trochu pridal do kroku. Čosi som sľúbil a to aj dodržím. Slovo robí chlapa... alebo tak nejak mu to kedysi stále opakoval babička z otcovej strany...
Na nádvorie prišiel o 15:57, s malou časovou rezervou. Už sa tam vytvárali hlúčiky živo diskutujúcich ľudí. Ako vždy. Prišiel k jednej skupinke. Vytiahol nôž, lovecký s drevenou rúčkou a jeho ostrie ukryl diskutujúcemu mladíkovi do chrbta. Muž sa vystrel a stiahol lopatky. Reakcia davu trvala jeden a pol sekundy. Prvú pol sekundu všetci otáčali hlavy na miesto, kde niekto zakričal. Zvyšnú sekundu ich mozgy spracovávali, čo sa práve stalo. Mnohí mali veľmi prekvapený výraz v tvári. Nestáva sa to každý deň, aby niekto niekomu prepichol hrudník loveckým nožom. Ale dnes sa to stalo a je to dôvod na prekvapenie. Po sekunde prekvapených výrazov v tvári si väčšina prítomných uvedomila, že toto je skvelá situácia na paniku, tak začali panikáriť. Pobiehali sem a tam a jačali. Potom naspäť a zas jačali. Podaktorí - tí duchaprítomnejší - si uvedomili, že treba pomôcť tomu mužovi, ktorému sa valí z chrbta krv. Ten medzičasom spadol na zem a spod jeho tela začala vyrastať červená mláka. Poležiačky mu začala tiecť krv aj z úst a tiekla po jeho krku na ruky jeho spasiteľov. Jeden z prítomných pobiehajúcich mužov sa na mŕtvole potkol a spadol na tvár. Z nosa sa mu pustila červená. Dav zachvátila ešte väčšia panika. Druhý krvavý muž v priebehu jednej minúty, to je hrôza. Panika je nevyhnutná.
Jozef čakal všeličo, ale takúto idiotskú reakciu určite nie. Dámy v kožuchoch a páni v drahých sakách pobehovali ako splašené kone sem a tam a trhali si vlasy. Zareval niečo v tom zmysle, aby všetci držali huby a že keď sa niekto pohne ešte o centimeter, tak skončí deravý. Všetci uznali silu jeho argumnetov a poslúchli. Nastalo ticho. V strede davu stál Jozef a mával okolo seba nožom. Loveckým, s luxusnou drevenou rúčkou.
Vtedy nastal môj čas. Pravou rukou som siahol do ľavej časti svojho saka a vytiahol som revolver. Kratučkým pohľadom som sa uistil, že je nabitý šiestimi krásnymi lesklými nábojmi. Vystrel som pravú ruku so zraňou a namieril som ju na kučeravého vraha s nožom v ruke. Natiahol som spúšť. Počul zvuk a v zlomku sekundy uskočil, schytil mladú slečinku z davu. Pritlačil ju k sebe a nôž jej priložil na krk.
"Polož to, inak ju podrežiem!"
Bola by jej naozaj škoda. Mala asi tak meter šesťdesiat, medené vlnité vlasy, dlhé asi po lopatky. Dve vystrašene zelené očká, uprené na mňa, rozkošné pery. A skvelú postavu. Pod šatami sa jej rysovali dve úžasné, plné, určite mäkkučké prsia a nižšie mala krásne okrúhle boky. Zo šiat jej trčali krásne stehná a pod nimi roztrasené kolená. Ani sa jej nečudujem, ja by som bol tiež rozklepaný.
"Pusti ju! Nemáš kam ujsť!" pevnejšie som v ruke stisol zbraň. Vrah začal byť nervózny. "Ja ju zarežem... ako sliepku!" jačal a ruka sa mu triasla. To ma znepokojilo, lebo pri tej triaške ju mohol nedopatrením fiknuť do krku. A to by bola škoda. Naozaj. Jozefova nervozita stupňovala a ja som si začínal byť istý, že ju o chvíľku pustí. Jozefa vyviedlo z rovnováhy, že prifrčali dve sanitky, ktoré zavolal niekto z duchaprítomnejších zúčastnených. Do jednej dali chlapíka s dierou v chrbte a vôbec sa neponáhľali, lebo vedeli, že mu niet pomoci. Druhá sanitka zostala stáť. Lekári z nej vystúpili. Keď videli situáciu, bolo im jasné, že budú odvážať buď priestrel hlavy alebo prerezaný krk. Alebo aj jedno aj druhé.
"Si v pasci. Sám si sa dostal do pasce!" Jozef pochopil moje slová a bol ešte nervóznejší. Lekári stáli, opierajúc sa o sanitku a nervózne sa pozerali na hodinky. Oni boli totiž z rýchlej záchrannej služby. A rýchla znamená, že sa stále niekam ponáhľajú. A tu, teraz museli čakať na pacienta a to ich znervózňovalo. Ten tmavovlasý mi rukou naznačil, aby som to rýchlo ukončil. Evidentne ho to divadlo nudilo. Ale ja som znovu presnejšie zamieril na šialencovi na hlavu a nič mi nebránilo vystreliť mu myšlienky z jeho kučeravej palice. Neurobil som to, lebo som videl Jozefovu nervozitu. Roztrasená ruka s nožom pomaly klesala dolu, najprv na úroveň pŕs jeho rukojemníčky, potom nižšie. Do očí sa mu tlačili slzy. Keď mu ruka klesla celkom, pustil z ruky nôž. Lovecký, s drevenou rúčkou. Urobil som krok dopredu, rukojemníčka sa rozbehla ku mne. On na poslednú chvíľu zodvihol zo zeme nôž a rozohnal sa. Strelil som ho do ruky. Nôž mu vytelel z ruky a spadol na zem. Jozef tiež a držal si zápästie.
V tej chíli si všetci vydýchli. Lekári boli radi, že konečne môžu niekoho naozaj rýchlo odviezť a urobiť tak zadosť svojmu menu, prítomní boli radi, že sa dráma skončila a mladá je v bezpečí. Tá sa hneď rozbehla k svojmu záchrancovi. Padla mi do náručia a vzápätí omdlela. Okamžite som ju začal kriesiť, umelé dýchanie, sem - tam nejaká pusa. Otvorila oči a videla svojho spasiteľa, do ktorého sa beznádejne zamilovala, tak ako v svojch pubertálnych časoch do Bruca Willisa, alebo ktorý to bol, to je vlastne jedno, ale zachránil celý svet. Potom mi povedala, že sa volá Jana a ešte všeličo možné, ale to som už nevnímal. Jej meno som aj tak dlho poznal. Poznal som ho od tej chvíle, keď som ju prvý krát zbadal a zapáčila sa mi. Myslel som na Jozefa. Fakt ma rozčúlil. Nemyslel som, že to urobí. Ale on to urobil. A teraz som prehral. Som mu dlžný tri stovky a fľašu dobrého vína. Stavil sa so mnou, že mi Janu nejak dohodí. A on, ten idiot to urobil.

Bingo.