Nemôžem zabudnúť

Zakaždým, keď ťa stretnem, v pavučinách slová hľadám,

zrazu niet miesto pre myseľ, rozum, jeho dôvody,

v hlbokom stone očí svoj pokoj v sebe znova zrádzam,

lebo sekunda bytia s tebou je viac ako sto rokov slobody.

Zakaždým, keď si myslím, že už začínam zabúdať,

iba spoznávam aké mylné je myslieť na zabúdanie,

spomienky mi svietia a v nich sa rúca z piesku hrad,

radosť i bolesť, môj život sú s tebou stále spútané.

Chcem zatvoriť oči a skryť do tmy trpké prázdno,

aby nebolo také veľké, také ťažké, také smutno duté,

ale nedokážem to, hoci ma gniavi jeho spaľujúce jarmo,

pre hviezdy na nebi, ktoré by nikdy nemali byť zhasnuté.

Občas si prajem, aby mi srdce obkrútili čiernym závojom,

aby nežiarilo tak jasne do šírych diaľav môjho sveta,

aby sa z jeho útrob už nikdy neozval plač a bôľny ston,

ani mračná a kríže, ktoré mi na cestu k tebe svietia.

Snažím sa presvedčiť, nemyslieť, odmietať, zanevrieť,

veľkou okľukou sa každý deň snažím tvojmu domu vyhnúť,

ale v objatí stromy vždy vytvárajú hustú spleť -

ani v priepasti, ani v nebesiach neviem na teba zabudnúť.

Neviem, nemôžem, nechcem, čo ešte viac k tomu?

Púta ma k tebe niečo krehké a vzácne, teraz to viem,

to iba predsudky vniesli medzi nás dni búrky a hromu,

verím, že noc sa kradmo presýpa v čistý a jasný deň.

Verím, že keď raz nazriem až za prah tvojich viečok,

objavím svet, v ňom kúzlo a znovuzrodenie,

a ako malé dieťa v trepotavom svetle očistných sviečok,

nájdem tam ďalšie dieťa - teba, v tebe zrodené.