Oči OSUDU

Starý bard unavene pozeral po okolí. Nik z okoloidúcich si nevšímal starého muža, alebo aspoň sa tak tvárili. Starec držal v pravici palicu a na čiernom plášti sa mu vynímala pozlátená lutna. Chlapci okolo starca behali a vôbec ich nerušil hluk jarmoku. Niektorí jarmočníci už očakávali túžobne večer aby sa i oni mohli trochu zabaviť. Starec si kúpil niečo na jedenie a trpezlivo čakal až bude okolo námestia väčší pokoj, potom bude jeho čas. Hodiny utekali a na veži zvon odbil šesť hodín večer. Stánky sa pomali vyprázdnili a starec sediac pri provizórnom hostinci s pódiom ladil svoju lutnu. Popritom si vybrnkával známu sonátu Môj kráľ, ktorú zložil kráľ Caladoru. Ľudia sa pomali schádzali a očakávali bardov prednes. Ako všetci bohatí i jednoduchý ľud mal rád báje a príbehy zo starých čias. Hodiny odbili siedmu a bard udrel silnejšie do strún a aj obchodníci, poniektorí už potrundžený pivom a vínom obrátili svoju pozornosť na starého muža v čiernom plášti. Starec zaspieval niekoľko príjemných a veselých piesní z rôznych krajov Trantyru. Starec ztíchol a napil sa piva z korbelu, ktorý mal vedľa seba. " Odkiaľ vlastne si ? " ozval sa nejaký muž, výdatne pripitý. Starec sa pousmial a udrel do strún. " Z ďaleka. Z väčšej diaľky než si dokážeš predstaviť. " Davom to zašumelo. Starosta mesta sa zodvihol a pristúpil k starcovi: "Kto vlastne si ? Každý rok prichádzaš na jarmok a nik z nás vlastne nevie kto si. Pamätám si ťa už ako dospievajúci fagan, tiež si nebol najmladší. " Starec pozrel po starostovi a zamyslel sa. " Dobre rozpoviem Vám príbeh, príbeh ktorý sa začal pred viac ako 500 rokmi, ale nie je to môj príbeh, ten nemôžem povedať, ale tento má k môjmu veľmi blízko. " Starec jemne prešiel po strunách a začal rozprávať zamatovým hlasom:

„ V časoch múdrych kráľov, udatných rytierov, slávnych mágov keď ešte elfovia boli tu medzi nami a boli sme s nimi v stálom styku sa narodil princ Darlon, ďaleko na východe, viac ako 5000 míľ od Elintaru v meste Enis. Mal všetky predpoklady stať sa vládcom veľkej ríše. A dobrým mágom. Už ako šesťročný sa naučil otvárať portál Brány, a tak mohol pod dozorom cestovať i do nám známeho sveta. V období keď mal dvadsať rokov sa zasnúbil s krásnou elfiou princeznou, budúcou pani Glovoru. Jej otec kráľ Eldar je známi i vám, ostatne v tých dobách patril Elintar i Glovor Spanilému ľudu. Jeho najbližší priateľ Filius La Nar sa mal stať svedkom nevesty. Princ Darlon mal mäkké srdce a nikdy v živote nedržal v ruke dýku ani meč. Bol to učenec a vcelku schopný mág. A tak, asi mesiac pred svatbou oslobodil od trestu smrti sedliaka. Údajne zabil vlastnä ženu, nik mu to však nedokázal, princ mu určil ako trest službu až do smrti u neho ako sluha. Tento sedliak bol len o pár rokov starší ako Darlon, a jeho meno bolo Torham Zed a nemal veľmi rád Fília, Darlonovho dobrého priateľa.“

Dvaja jazdci trielili z lesa a veselo sa smiali. „ Tak Darlon, už sa ti krátia dobré a volné dni. Od zajtra budeš musieť dbať na názor princeznej Erye.“ Druhý z jazdcov pritiahol uzdu koňovi a úsmev mu zaihral na perách. „ Priateľu, ty vieš, že je to potrebné. A okrem toho mám Eryu naozaj rád.“ Otočil koňa a pomaly sa pohol smerom k zámku. Na tvári druhého jazdca sa rozhostil výraz zamyslenia. „ Darlon počkaj !“ skríkol na princa, ten však naopak popohnal koňa. Druhý jazdec vyrazil za ním, dotihol ho niekoľko sto metrov od hradnej brány. „ Počkaj predsa.“ Prehovoril k princovi, „ Vieš, že ti to prajem.“ „ Filius, nie vždy dokážem pochopiť tvoje myšlienky.“ Odvetil princ a pokračoval ďalej. Filius stál chvíľu na mieste a na jeho tvári sa vystriedala celá škála pocitov.

Brána sa uzatvorila a v miestnosti nastalo prítmie. Štvorica postáv sa priateľsky privítala. „ Darlon, necháme ťa chvíľu osamote s Eryou.“ Usmial sa starší elf a spolu s Filiom opustili miestnosť. Mladá dvojica ostala v miestnosti sama a svetlo tu robila len neaktívna Brána, cez ktorú prišli hostia. Obaja sa mlčky objali ich oči si i v prítmí povedali všetko. Ako tak stáli v objatí, rozleteli sa dvere a dovnútra vtrhol Filius. „ Darlon !“ skríkol, „Vzal si mi všetko, a ešte i ženu, v ktorú som dúfal a ktorú som miloval.“ V očiach sa mu zaiskrilo. Plný nenávisti vrhol dýku, ktorá princa zasiahla do chrbta, ako svojimtelom zakryl Eryu. Zvuk, ktorý vydalo padajúce telo nebol veľmi príjemný. Filius na chvíľu zaváhal, v očiach sa mu na chvíľu mihol strach, nad ktorým však prevládlo šialenstvo. Z mešca na opasku vytiahol zvitok a odriekal zaklínadlo, princezná Erya sa pokúsila prebehnúť povedľa ničomníka, no úder ju poslal do bezvedomia. Zvitok vo Filiových rukách zažiaril aj Brána začala pulzovať svetlo. Filius schytil omdletú princeznú a vošiel do Brány.

Videl oči, veľmi veľké a priateľské oči. Prihovárali sa mu upokojujúcimi slovami a tíšili jeho bolesť. Odrazu všetko prerušil záblesk. Precitol, bolesť v chrbte bola neznesiteľná, začínal i vnímať okolie. „Torham ?“ sykol. „ Ticho pane ešte ste ranený a to dosť vážne. Zachvíľu sa vráti ranillov kňaz, dá vám niečo na upokojenie a potlačenie bolesti.“ Odpovedal prísediaci. „ Videl som ich.“ „Čo pane ?“ Darlon prehltol slinu: „ Oči osudu...“ vedomie mu opäť zastrelo bezvedomie.

V Glovore Eldar netrpezlivo očakával ohlásenú návštevu. Bolu to zhromaždených asi sto ľudí a elfov. Komorník vstúpil do sály a ukázal dohovorené znamenie. Eldar vstal a v hale sa rozhostilo ticho. Do dverí vstúpil bledý muž, v ktorom len ťažko bolo spoznať eniského princa. Mal oblečené koženné brnenie a opásaný meč. Krvavočervený plášť mu splýval cez ramená a siahal až po kolená, tvár mal sčasti zakrytú kapucňou plášťa. „Vítam ťa doma synu.“ Obradne privítal príchodzieho Eldar. „ Musím ti oznámiť, že vraha sme nenašli. Zbabelo utiekol.“ Vzdychol si. „ Pripravil ma o jedinú dcéru.“ Eldarovi preletel tvárou tieň smútku. Princ mierne kývol hlavou a objal starého elfa. „ Počas mojej choroby som veľa premýšľal.“ Prehovoril tichým hlasom, „ Chcem vás pane o niečo požiadať.“ Elf sa pozrel mladíkovi do tváre a smutne pokýval hlavou: „ Myslel som si to. Ale tieto veci nacháme na neskôr, po hostine na tvoje uzdravenie.“ Princ súhlasne pritakal a spolu s Eldarom zišli k hosťom k stolom. Počas hostiny sa všetci veselili a občas i na Darlonových perách sa objavil úsmev. Elfí kráľ občas podpichol mladíka poznámkou o tej ktorej slečne, princ sa vždy len pousmial a prehodil nejakú poznámku, ktorá neporušovala etiketu ale jasne dala najavo jeho nezáujem. Okolo polnoci sa hodovníci, niektorý poriadne pripití vytrácali zo sály. Darlona sa začala zmocňovať únava, naznačil, že by najradšej išiel spať, bolo mu vyhovené.

Ráno sa Darlon zobudil a jeho sluha pri ňom sedel a dával pozor. „ Torham, ty si nespal ?“ prihovoril sa mu. „ Nie, človek nikdy nevie, a tobôž nie pri takom množstve ľudí.“ Tvárou mu preletel úsmev, pomohol Darlonovi do voľného obleku. „ Pred chvíľou tu bol Eldar, vraj keď sa prebudíš môžeš prísť za ním, ohľadom veci, ktorú si včera naznačil.“ Darlon pokýval hlavou a zamyslel sa. „ Poď, nenecháme kráľa čakať, to sa nepatrí.“ Torham sa pozrel na princa: „ Nemôžem ísť, je to tvoja vec.“ Darlon chytil jeho ruku. „Osvedčil si sa mi viac ako priateľ než ako sluha, patríš ku mne a to znamená, že nemám pred tebou tajomstvá.“ Zamyslel sa: „I keď po určitých skúsenostiach.“ Mávol rukou, “ Ideme.„ Obaja sa vydali von z komnaty a smerovali ku kráľovským komnatám. Eldar sa práve rozprával s manželkou a obaja keď uvideli mladíkov vyšli im naproti. „ Vítam ťa u nás. Je mi ľúto, že sa nepodarilo zachrániť našu dcéru a chytiť toho zradcu.“ Kráľovná objala princa. „ Mali by sme sa porozprávať o samote.“ Preriekol po chvíli Eldar. Darlon pokrútil hlavou“ „ Vie o tom všetko, jemu vďačím i za život.“ Eldar mykol plecami. „ Chcem vás o niečo požiadať, potrebujem aby som zomrel a tiež pomoc pri vykonaní pomsty.“ „ Tušil som to. Vieš však že to značí, že viac neuvidíš Enis ani rodičov ?“ jeho pohľad skúmal mladíka. „ Vidím, že sisi toho vedomý. Dobre teda. Pomôžem ti. Budeš tu mať všetko čo si len zažiadaš. Najlepších učiteľov mágie i šermu.“ Darlon sa usmial. „ Chcem sa stať bardom, je to najľahšie krytie.“ Kráľ uznanlivo kývol hlavou. „ Vitaj u nás Cormac Mac-Airt.“

Okolostojaci pozerali zo záujmom na starca, ktorý si ovlažil hrdlo pivom a prerušil tak tento príbeh. „ No a to trvalo niekoľko rokov, z dvadsať ročného mladíka vyrástol statný muž, bojovník. Naučil sa boju s rôznymi zbraňami a spoznal kultúry elfov, trpaslíkov, gnómov a dokonca aj trollov. Všade ho radi vítali, a radi mu pomohli. Od udalostí, ktoré viedli k smutnému príbehu tohoto muža ubehlo deväť rokov. Spolu s Torhamom sa túlali svetom, kradli, príležitostne si zarábali ako najímateľní bojovníci a dobrodruhovia. Našli si mnoho nových známych a snažili sa vypátrať Filia. Cormac Mac-Airt sa stal známym bardom a mali ho všade radi. Vedel i kúzliť, tak ho radi volali na rôzne oslavy. Až raz, už keď sa zo všetkým zmieril, zabudol na pomstu, nie však na žiaľ, jrden jeho priateľ, skúsený a známi mág ho požiadal aby splnil jednu úlohu. Pre potreby strany, ktorú mág zastupoval bolo treba zabiť jedného nepriateľského vládcu, vládcu Kriasu. Jeho meno bolo Filius La Nar.“

Pred bardom sa brána bez problémov otvorila, všade radi videli týchto potulných umelcov. Pán Kriasu dnes mal narodeniny a nik mu ich nechcel skaziť. Veľa bardov a rôznych komediantov sa dostavilo do mesta, kráľ Filius zároveň oslavoval zasnúbenie svojho syna princa Rodina s Izeldou, dcérou vládcu Betunu kráľom Miliasom. Všade veľa stánkov s jedlom, pitím a rôzny tovar. Bard sa zastavil u kováča, pozorne si prezeral zbrane vystavené majstrom. /Nič zvláštne. Bežná ľudská práca./ pomyslel si. Pomaly obchádzal jarmok a blížil sa k bráne do stredného hradu, bližšie k hodovnej sieni. Nevšímajúc si vykrikujúcich kupcov, pomaly sa blížil k stráži. Zazdalo sa mu, že je pozorovaný niekým kto ide za ním už dlhšiu chvíľu, nebol si však istý, dotyčný mal silný psychoštít, takže ho nedokázal vystopovať v dave. Stráž s a nezaujato pozerala ako prechádza okolo nich, po chvíli by ani jeden nevedel opísať ako vyzeral, bol to jeden jednoduchý trik, ktorý sa naučil ešte ako malý chlapec s bratom. Stisol pery, nie je čas nechať sa vyviesť zo sústrednia. Pomaly kráčal k hradnej sieni s hodujúcimi. Cestou po schodoch nikoho nevidel, takže pomaly vytiahol lutnu a popravil si kušu na chrbte aby bola poruke a zároveň nebudila zbytočný záujem. V hodovej sieni nikto nezaregostroval prítomnosť niekoho cudzieho, videli len, že k pódiu sa blíži jeden z bardov, oblečený v červenom plášti s lutnou v rukách. Dračí symbol na plášti oznamoval, že prichádza z východu. Kráľ Filius kývol rukou, „ Ticho, nech nám bard zaspieva zopár príjemných serenád o odvážnych bojovníkoch a krásnych krajoch.“ vykríkol a na to sa v sieni rozhostilo ticho. Bard udrel do strún a zvuk, ktorý lutna vydala sa čudným spôsobom rozlial ľuďom po srdciach ako pocit smútku. Jeho hlas bol príjemný a balada o Iziriel bola známa, nik ju však takto fascinujúco nepodal. Bardov hlas naďalej spieval baladu o rytierovi a Iziriel, dcére bohyne Gaii. Filius zaujato počúval príjemný hlas, ktorý znel najkrajšie aký kedy počul. Obrátil sa na svojho dôverníka: „ Kto je ten bard, má nádherný hlas, ako to, že si si ho nechal až ma teraz ?“ zamračil sa na dôverníka. „ Neviem Vaša Urodzenosť, prišiel len dnes. Nestihol som Vám ho predstaviť.“ Kráľ uspokojený odpoveďou sa otočil a nechal naďalej unášať príjemným hlasom barda. Kráľov dôverník podišiel k dverám a chytil veliteľa stráže za rameno: „ Kto je ten bard ? A kedy sem vošiel ?“ Veliteľ sa nechápavo pozrel na pýtajúceho sa a pohol plecom: „Prišiel dnes, mal pozvanie, takže sme mu nebránili.“ Dôverník sa uspokojil s touto odpoveďou a pomaly sa vrátil ku kráľovi. Pri pohľade na barda sa mu niečo nezdalo ale pochvíli už tomu nevenoval pozornosť, balada bola už skoro na konci a bolo vidieť, že všetkým sa páčila. Bardov hlas zmĺkol a struny lutny ešte chvíľu rušili mučivé ticho. „ Výborne !“ povstal Filius, „ Krásny prednes, mohol by si prísť až k nám a predstaviť sa nám.“ Kývol bardovi s milým úsmevom na tvári. Bard pokojne prešiel krížom cez miestnosť a uklonil sa kráľovi: „ Moje meno je Cormac Mac-Airt, Vaše Veličenstvo.“ usmial sa bard. Kráľ chvíľu premýšľal a pátral v pamäti, také meno však nikde nenašie. „ Istotne si z ďaleka,“ prehovoril, „ keby si bol odtiaľto, určite by som si tvoje meno pamätal.“ Naplnil pohár starým vínom, ktoré pil len on so svojou rodinou, a samozrejme jeho dôverník ale bez vedomia svojho pána, a podal pohár bardovi. „ Osviež sa a ak by si bol taký ochotný a ešte niečo nám zaspieval.“ Bard na znak súhlasu a poďakovania sklonil hlavu a vypil pohár až do dna. S úsmevom podal kráľovi pohár a jeho milá tvár sa otočila k žene, ktorá sa mala stať ženou následníka. „ Ak dovolíte pane, rád by som zaspieval jednu skladbu pre dámu, ktorá ak bude taká dobrá k svojim poddaným aká je krásna, ľud Kriasu bude veľmi šťastný.“ Princezná sa postavila a jeho poklonu opätovala úklonom, spokojný kráľ sa usmieval, bard mal nielen krásny hlas, pekné vystupovanie, ešte bol aj galantný. /Mal by som ho prehovoriť aby tu ostal./ pomyslel si. /Po hostine si s ním o tom pohovorím./ Bard sa vrátil na pódium a udrel do strún. Jeho hlas začal rozprávať smutný príbeh bez hrdinov a dobrého konca, príbeh, ktorý on i kráľ dobre poznali. Sieňou sa niesol tichý smutný hlas barda rozprávajúci o krivde, ktorá sa stala už dávnejšie. Príbeh hradnej panej, ktorú pred sobášom ukradol z jej hradu odmietnutý ctiteľ, ktorý sa rozhodol, že len jemu musí patriť. Bard tichým hlasom prednášal sťažnosti na šľachtica, ktorý porušil všetko na čo prisahal keď sa stal rytierom. Poškvrnil svoju časť, česť svojho rodu a znesvätil pohostinnosť jemu poskytnutú. Rozprával o ženíchovi, ktorého podlo bodli od chrbta pri ochrane svojej milej, o potupe uštedrenej jeho menu, o jeho bolesti a prísahe smrti tomu kto to všetko zapríčinil. Bardov hlas stíchol a celá sieň užasnuto sledovala barda nehnuto stojaceho na pódiu. „ Princ Darlon z Enisu!“ vykríkol užasnuto kráľ Filius. Bard sa vystrel, jeho červený plášť a milý výzor boli preč. Stál tam s kamennou tvárou celý v čiernom v rukách miesto lutny kuša. „ Veru tak,“ tvárou mu preletel neveselý úsmev, neveštiaci nič dobré, „ to bolo kedysi moje meno, kým jeden nečestný rytier nezradil svojho priateľa, teraz už je len Cormac Mac-Airt, čierny bard, potulný dobrodruh a zlodej.“ Zraky hostí pozorovali oboch mužov, veľa z nich ani nechcelo pomyslieť na to, že príbeh by mohol byť skutočný. Kráľova stráž sa pomaly približovala k bardovi, snažiac sa odrezať mu cestu k východu a k oknám, nerátali však s možnosťou, že on nechce uniknúť. Niektorý vojaci tasili meče. Nepatrný pohyb a bardova elfia zbraň vychrlila dávku šípov, štvorica vojakov sa začala zvíjať na podlahe zasiahnutá mitrilovými prútmi vymrštenými z bardovej zbrane. Filius sa ukryl za nastávajúcou nevestou a zbabelo vykrikoval na päticu zvyšných vojakov. Bard si prehodil kušu na chrbát a tasil meč. Runami popísaná čepeľ začala mierne pulzovať. Bard predbehol vojakov a zaútočil prvý, jeho ladné pohyby pripomínali tanec a magická čepeľ meča sa mihala vzduchom. Trvalo pár mihnutí oka a všetci strážny ležali mŕtvy na zemi. Kráľov dôverník však vybehol na chodbu a začal vykrikovať na poplach. Bard si to nevšímal a pokojne sa približoval k Filiovi. „ Stoj Darlon, lebo táto žena zomrie.“ schytil princeznú ako štít, potuteľne sa usmievajúc a tasil meč. Bard sa pootočil aby mal pravú ruku vpredu a stále nasledoval ustupujúceho kráľa.“! Nevadí mi smrť nevinného človeka. Ja som dnes tvoj zlý sen. Som temný démon svedomia.“ v očiach sa mu mihol plameň radosti, dnes ukončí všetku minulosť. Od vchodu do siene sa ozýval hrmot prichádzajúcich vojakov zburcovaných krikom. Nejaká postava sa postavila s vytaseným mečom ku dverám. Mladý bojovník začal šepkať slová zaklínadla a okolo neho sa rozhorela magická aura. Plne sústredený sa vrhol na skupinu vojakov, ktorí ako prví dorazili do miestnosti. Bolo ich viac než by stíhal aj ten najlepší šermiar. Bard jediným pohľadom odhadol situáciu a rozhodol sa skončiť to, boj pri dverách však pokračoval úplne iným smerom. Neznámy zrýchlil svoje pohyby a zdalo sa, že tam nebojuje jeden ale celý tucet bojovníkov. Bard sa plne sústredil teda na kráľa, neznámy to zvládne aj bez neho. Kráľ prekvapený nezvyčajným zvratom udalostí zvieral meč v pravici a ľavou, pridržiavac si ženu ako štít sa snažil vzdialiť od barda medzi hostí. Bard sekol, žena padla na podlahu a život z nej unikal. „ Ty si ju zabil.“ prekvapene mumlal Filius, „ zabil si ju. A ani si sa neopýtal na meno.“ Nechápavo pozeral do bardovych chladných očí, striasol sa vidiac v nich svoj koniec. Čepele sa stretli, zvuk ich stretu nijak nerušil niektorých z hostí, tváriacich sa že nič nevidia a ponáhľajúcich sa niekam ukryť. /Ľudská nevšímavosť./ pomyslel si bard./Raz ich všetkých zahubí./ Obratným pohybom sa vyhol vodorovnému seku a vrátil úder, Filiov meč sa zlomil. Nešťastný kráľ sa pokúsil uniknúť, neuvedomiac si, že bard ho schválne viedol do kúta miestnosti. Kráľ odhodil meč, „ Nezabiješ bezbranného.“ usmial sa, bolo však na ňom vidieť, že nedáva tomu veľkú šancu. Bard pokýval hlavou. Ustúpil a zasunul meč do pošvy: „ Nezomrieš ako bojovník, mečom.“ Filius mu v očiach čítal rozsudok ale nevedel čo bude nasledovať. Bard bez zaváhania zvesil s pleca kušu. Niečo klaplo, Filius padol na kolená. „ Prosím ťa nerob to. Prosím dávno som oľutoval ten čin, a prisahám, že ja som ju nezabil. Naozaj, sama vyskočila v nestráženej chvíli.“ prosíkal na kolenách, „ Prosím, prosím neza...“ Jeho prosby prerušilo zabzučanie tetivy, prvý šíp mieril do pravého pleca, druhý si našiel miesto v srdečnej krajine a tretí mu prerazil hrdlo. Bezvládne telo sa zrútilo na podlahu. Koruna z hlavy Filia zazvonila o mramor. Ten zvuk vytrhol barda z tranzu. Poobzeral sa po okolí a všimol si, že väčšina hostí sa tiesnila v kúte čo najďalej od dverí, kde neznámy bojovník bojoval s viac ako desiatkou hradných strážnych. Vyhodil zásobník kuše a dal tam nový, kušu posunul na chrbát a tasil meč, skočiac ku dverám neznámemu na pomoc. Neznámy cúvol ku stredu miestnosti. V tej chvíli sa dva tucty strážnych nahrnuli do siene. Obaja bojovníci sa pustili do nepriateľa, snažiac sa presekať ku dverám. Bard sa sústredil, začal pomaly vyvolávať kúzlo a snažil sa aby sa ani jeden z nepriateľov nepriblížil priveľmi blízko. Okolo neho sa začal rozširovať kruh modrých plameňov a čoho sa dotkol to vzbĺklo a oheň sa začal šíriť hodovnou sieňou. Kráľovská garda sa rozhodla stiahnuť a začala ustupovať. Bard zrušil kúzlo a spolu s neznámym vybehli druhým východom, kadiaľ utiekla väčšina hostí na hradby. Meče našli pokoj v pošvách a bard jednou rukou držiac kušu mieril k východnej bráne. Počas tohoto úniku sa im do cesty postavili len traja vojaci a tí padli pod zásahmi striel elfej zbrane. Pri bráne čakal bardov vraník, neznámy skočil na blízko stojaceho koňa, podľa všetkého niektorého z vojakov, ktorí boli v strážnici a obaja vyrazili von. Po hodnej chvíli rýchleho klusu bard zastavil koňa. „ Myslím si, že sme dosť ďaleko.“ pozrel na neznámeho, „ Vďaka za pomoc. Moje meno je Cormac Mac-Airt, som bardom.“ Tvárou mu preletel úsmev, „ A občas zlodejom a dobrodruhom.“ Neznámy obrátil koňa a zostal stáť zoči voči bardovi: „ Zabil si tú ženu, prečo ?“ nespúšťajúc zrak z barda. „ Nebola tým kým sa zdalo. Nebola to pravá nevesta, bola jednou z Blížencov, sluhov Baalkura, nechcel som riskovať.“ letmý úsme mu prebehol cez tvár, „ Nezabíjam zo zábavy ani pre peniaze.“ Tvár mu stuhla v masku, očakával reakciu neznámeho. „ Som Izmir, som jedným z lovcov ľudí. Mal som zabiť tú ženu, ušetril si mi prácu ale aj nárok na odmenu.“ podal bardovi pravicu. „ Ale ak to nebola pravá nevesta kde je potom ?“ Bard sa pozrel na lovca ľudí: „ V kobke,“ pootočil sa k mestu, „ pri najlepšom,“ mávol rukou,“ lepšie je nevedieť.“ Izmir uznanlivo kývol hlavou a otočil sa k východu. Kone vykročili.

Starec mlčky zvieral v rukách lutnu a pozeral sa po okolí. Na väčšine poslucháčov zanechal príbeh veľmi hlboký dojem. Starec sa napil z piva a veselo sa rozosmial. Udrel do strún a zahral veselú skladbu. Okolostojaci sa pomaly preberali a začali sa rozprávať, hlavne sa začali dohadovať, či príbeh bol pravdivý alebo nie. To však vedel len bard a ten sa viac k tejto téme nevrátil. Ráno zobral tri zlaté a odišiel, to bolo naposledy čo tam bol, na ďaľší rok do Caladoru zavítal mladý bard, a ten nevedel o svojom predchodcovi nič.