Bolesť

Bolesť je tichá, nevidomá sila,

ktorá v tepe srdca silnie a je živá,

pazúry dračie vnára do citlivého tela,

jej ohnisko je v tele a telo je cela,

až rozum šalie, až je celý skrútený v putách,

nedá sa odtiaľ ujsť, bolesť je občas krutá,

pulzuje telom, ach to bolí, bum a znova,

nedá sa vyšmyknúť z jej železného voja.

Nedá sa zastaviť, odstrániť, zničiť,

je ako súmrak, chce ničiť a tak ničí,

nedá sa vyškriabať, rozdrviť, vyhodiť, zabiť,

vytrhnúť ako šíp, je tu a nemožno v nej nebyť.

Je hluchá k prosbám, k hlasným i tichým, prosím, prosím,

miesto úľavy ešte viac jazvou preniká jej ostrie kosy.

A jediné, čo myseľ úplne ovláda, je túžba jediná:

Zbaviť sa jej. Rýchlo. Bolesť je veľmi, veľmi zlá.

Prikuje človeka do vlastného zžieravého sveta,

obklopí ničotou, z nej nedá sa do oblakov lietať,

krídla sú bolesťou skrz-naskrz zlomené,

na čas radosti, ktože si vtedy spomenie?

Bolesť dusí, spútava, do svojho ohňa sťahuje,

niet sa kde ukryť, všade iba ona panuje.

Aká je teda v bolesti najväčšia rana?