Osud sveta

Oblaky zriasené, belasé, zasnené,
a srdce bez duše, srdce je zranené.
V úžase desivom, v tokoch hviezd
sú slzy, čo v očiach nemožno zniesť.

Oblaky šíre, nad nimi nebeský chvál,
však kráľovstvo hynie, ak je bezduchý kráľ.

Kameň zasiaty, svet v čudnej porobe,
hmla zastrela srdcia v smrteľnej chorobe.
Kamenné šípy i oči z kameňa,
vyhasli sopky, ľudia sú bez mena.

Ďaleká cesta, tam, kde je tvoj chrám,
zrazu prázdnota, cítim sa sám.

Nebesia široké, nebeský žiaľ,
vyprahlosť sveta, smäd ma sprevádzal.
Slané sú slzy kropené k nebu,
kam tvoje kroky teraz ma vedú?

Hľadám ťa vysoko v nebeskom hlase
a ty si sklonený v pšeničnom klase ...

Opúšťam zástupy, v srdci ortieľ dýky
telo zvité v plachtách, počuť tupé vzlyky.
V bolesti pokľaknúc už pýchy sa vzdávam,
dotknúc sa prameňa, prameňom sa stávam.

Je viera, nádej, láska, modlím sa za ne,
osud sveta, prijímam, tak nech sa stane.