Na stanicu

Chcelo by to vstať, hodiť na seba nejakú košeľu a nohavice, obliecť bundu. Obuť si topánky, ktoré mi predvčerom vrátil brat, dobré, kvalitné topánky, otvoriť dvere do bytu na šiestom poschodí paneláku. Betónovej jaskyne vždy plnej života, načúvajúcich babiek, opitých žien, manželských hádok  každý rok iných detí. Skočiť z brány cez schody na chodník a zahnúť doprava, smerom k mestu. Tam je možné prvýkrát dotknúť sa slobody. A kráčať. Okolo skupiny panelákov, krížom cez celé sídlisko, minúť nemocnicu s poliklinikou a vianočným stromčekom na streche, obísť internáty s balkónmi plnými fajčiacich, podupkávajúcich študentov. Prejsť popri vilovej štvrti so škaredými vilkami. Sériovo vyrobenými, taktiež z betónu. Za jednou z nich je vysoký smrek. Po tej ceste ktorá vedie okolo blázinca až k cintorínu. K židovskému cintorínu v háji. K cintorínu s pováľanými náhrobnými kameňmi popísanými neznámou rečou. V noci tam zvláštne sedí mesiac a počuť hrkotať električky. Zbehnúť po parku dolu, opäť medzi panelákmi, cez obchodné stredisko až k babke. K domu kde býva babka v tajomnom byte plnom vecí, kníh a bábik. Na oknách sú rastliny, ktoré málokedy kvitnú, ale zato majú veľa lístia. Z chladničky vanie zatuchlý pach, v kuchyni sú natiahnuté šnúry na bielizeň. Vo vedľajšej izbe zomrela Stará Mama. Dostala mincu do každej očnej jamky. Vedela čarovať. Žiarovky v bytie svietia vždy len tlmene. Stôl je zaprataný krížovkami, ktoré babka lúšti keď sedí dlho do noci pri mátožne blikajúcom televízore. Keď zazvoní zvonček, nie je ho počuť. Je tam dlhá, neosvetlená chodba. Potom, popri soche nahého bežca, ktorý zomrel vo chvíli keď dosiahol cieľ, dole do mesta. Cez celú Hlavnú, ktorú kedysi lemovali stromy na ktorých viseli mŕtvoly. Popri dome, kde bol pápež. Až k veľkej, velikánskej katedrále. K dómu z kameňov rôznej farby a veľkosti. Je dobré pomodliť sa za vôľu, keď sa strecha stavby ježí vežami. Nad okovanými dverami je opäť pápež. Kamenný. Vedie zástup do pekla. Všetko sa zmení. Potom doľava. Dole ulicou, ktorá je skoro, veľmi skoro z rána bránou k slnku. V určitý okamih každý deň slnko fúkne na každý dom v ulici. Len tak slabo, nežne. Po moste, pod ktorým tečie neviditeľná rieka, konečne na stanicu. Tam začína priestor. Tu je brána. Niekedy je príliš zbabelý, a tak len chodí dookola. V obchodoch sa vždy dá kúpiť pivo a cigarety. Túlajúci sa veksláci by niečo chceli, ale naozaj by chceli odísť. Autobusy, električky a vlaky sa tu stretajú a opatrne vyhýbajú jedny druhým. Neďaleko je park, sú  v ňom vrany a keď je noc a spln ako dnes večer, možno v parku radostne blúdiť.