Breza

Sedí dievča, sedí samo

o brezu sa opiera.

Na jeho tvár spomína darmo

kdeže sa poneviera.

Presne dnes sú to tri roky

do vojny sa ponáhľal.

Už nepočuť jeho kroky

lásku doma zanechal.

"Neplač milá ja sa vrátim

dovtedy na mňa myslievaj.

Dúfam že ťa nestratím

brezu našu polievaj".

V prvom roku čo odišiel

veselo si spievala

a v každý teplý deň čo prišiel

brezu s láskou polievala.

V druhom roku, stále čaká

kedy sa milý navráti.

Keď sa nad ňou nebo zmráka

spevom si čas kráti.

Dnes tu sedí, v treťom roku

vojna sa už skončila.

"Kde si milý? Daj mi ruku

aby som sa nechvela".

Tak idú dni, stále dúfa,

jej krásny hlas už nespieva.

Už len mlčky tíško zúfa

a brezu nepolieva.

V ruke kvietok drží jemne,

krásnu vôňu vdychuje.

Myšlienky chce zahnať temné,

diaľke pohľad venuje.

Tam v diaľke boj dávno stíchol

veľa krvi preliali.

Milý tam smrť do úst vdýchol,

duša letí späť z diali.

Dievča cíti jemný vánok,

listy sa však nehýbu.

Milý prišiel na vánku za ňou,

ona k nemu zachvíľu.

Vezme nôž do svojich dlaní,

do diali sa zadíva,

potom už len výkrik slabý

a viac sa už nedíva.

Prišla jeseň, lístie dolu

z brezy opadalo.

Dve duše sú opäť spolu,

stačí im tak málo.