Väzenie

Väzenie

Prvý krát som ho videl v jednu nádhernú sobotu 23. marca o 8,45. Videl som ho tam stáť vo dverách mojej cely. Lúče slnka dopadali na jeho odhalenú chlpatú hruď, ktorá zakrývala tetovanie "I kill you, you fucking little bastard". Už vtedy, a možno už prv, keď som sa zahľadel do jeho jedného hnedého a druhého umelého oka, som vedel, že bude môj, či sa mu to páči, alebo nie. Hneď som mu to aj naznačil. On sa len zľahka nadýchol a usmial. Mal nádherný úsmev. Jeho dva horné zuby sa pokyvovali, akoby naznačovali, áno som len tvoj. Odrazu bola na cele lepšia atmosféra. Od tejto chvíle sme sa stali nerozlučnou dvojicou. Vraveli sme si Hot Boys.

U ostatných väzňov sme si postupom času vymlátili obrovský rešpekt. Dokonca aj nejaké tie privilégia. Nechávali nás napríklad v sprche samotných. Páni, jak ja som sa tešil na sprchu. Nevynechal som ani jednu príležitosť. Ani jeden záhyb na tele. Stali sa z nás dvaja najčistotnejší a najvoňavejší väzni v histórii väzenstva.

Sprchovanie však nebolo jedinou radosťou v našich do vtedy prázdnych životoch. Keď som bol s ním stal sa sviatkom každý okamih. Dokonca aj taká banalita, ako pečené šváby, ktoré sme si ako každý vyhladovaný väzeň robievali namiesto chipsov. Vedel robiť ozaj skvelé šváby. Takmer celá väznica si na nich pochutnávala. To však nebolo nič, oproti vyprážanému potkanovi. To bola ozaj delikatesa. Ani sám Petr Novotný by také niečo neukuchtil. Veď sme ho aj tak volali. A on bol na to právom hrdý. Nedával to však nejak okato najavo. Zväčša sa len pousmial tým povestným bezzubým úsmevom a svojim hlasom a la Dalibor Janda poďakoval. Boli sme šťastní. Škoda, že tých potkanov nevyprážal aj častejšie. Robil ich totiž len príležitostne. Vraj, aby sme sa ich neprejedli. Bol to naozaj výnimočne okúzľujúci vrah. Jeho mama, keby ju nezavraždil by bola na neho isto hrdá.

18 rokov, ktoré dostal za trojnásobnú vraždu však ubehli ako voda a ja som ostal na cele opäť sám ako prst. Mám totiž doživotie. Vyvraždil som celú rodinu a nejakých ďalších 10 ľudí. Komu na tom záleží. Život je sviňa. Teraz tu teda sedím sám na jeho posteli a spomínam si na tie krásne roky, čo sme spolu prežili. Až mi je ťažko pri srdci, keď si spomeniem ako sme si spoločne strihali nechty, ako sme mlátili spoluväzňov, ako sme sa sprchovali, alebo ako si čistil umelé oko a pospevoval si pri tom tú jeho obľúbenú " říkal si hurikán... ". Dodnes mi tá pieseň znie v ušiach. Veru, veru boli to krásne chvíle. Ale je to preč. Neviem čo si počnem. Každú chvíľu čakám, že sa otvoria dvere a tam bude stáť on, tak ako prvý krát v tú krásnu sobotu 23. marca o 8,45. Sľúbil mi to. Sľúbil, že niekoho podreže. Sľúbil, že sa vráti... .