Janka

Janka

Stretli sme sa toho leta v nemocnici. Obaja sme tam ležali s podobným osudom a problémom. Ja som chcel byť žena. Ona chcela byť muž. Inak - volám sa Janka. Janka Jankú. Vždy som sa chcela volať Janka, ale Boh ani rodina mi to neumožnili. Preto som sa dala operovať.

Trochu som sa toho bála. Ale keď som ho tam videla, obavy pominuli. Toho chcem, toho dostanem! Pomyslela som si a začala spriadať plány. Nebolo to však vôbec jednoduché. Ženou som bola iba pár dní. Tu a tam vyrašil nejaký chĺpok na brade, či hrudi, a tak som nemohla naplno rozvinúť moje črtajúce sa ženské prednosti. Navyše som celkovo ešte nebola v týchto veciach zbehlá. Našťastie mi dopomohol osud. Ten chcel aby sme sa stretli na prechádzke po chodbách nemocnice. Sprvu ma síce ignoroval. Ale nakoniec mojim ženským pôvabom predsa len podľahol. Podišiel ku mne a povedal. Do prdele slečna, čo na mňa tak čumíte? Ja? Áno vy! Už hodiny ma sledujete. Aj na záchod sa bojím ísť. Chcete niečo? Teraz som na chvíľu ľutovala, že nie som muž. O čo ľahšie by to bolo. Povedala by som niečo pekne perverzné, prípadne dvojzmyselné a bolo by po probléme. No ako žena som si to nemohla dovoliť. To som si prekvapivou už uvedomila, napriek tomu, že som ňou bola len krátko a tu a tam som chodila močiť po stojačky. Verte nebol to potom pekný pohľad. Ale on ma strašne priťahoval. Tak som mu povedala pravdu. Veľmi sa mi páčite. Nezašli by ste so mnou niekam na kávičku? Trošku prekvapene sa na mňa pozrel. Koketne sa usmial. Do paže ako žena musel byť fakt šukňa. A až potom mi odpovedal. Tak teda tak sa tomu dneska hovorí? Ísť na kávu. Prečo nie? Inak volám sa Jano. Jano? To je neuveriteľné. To je predsa moje chlapčenské meno. Povedala som a slušne sa predstavila. Vy ste Janka? No to je naozaj asi osud. Aj ja som sa tak volala. Prepáčte volal. Skríkol nadšene. My dvaja sme si boli súdení. To som vedela už sto percente.

A tak sa náš vzťah začal vyvíjať. Boli to nádherné chvíle. On ma učil ako nosiť tangáče, tak aby sa nezarezávali do zadku a ako sedieť vyzývavo a pritom nevyzerať ako kurva. Ja som ho tiež mnohému priučila. Bol veľmi učenlivý. Vypiť polliter na ex sa naučil prakticky okamžite, čo bolo dobré lebo bez toho by bol ako chlap odpísaný. Problémy mal snáď iba s podpisom do snehu proti vetru ( čo je mimochodom veľmi náročné ).

Ako som spomínala, boli to pekné časy. Vlastne ešte sú. Stále sa máme radi. Stále sa máme čo učiť. Zajtra to budú už tri roky, čo sme sa zoznámili a dva odo dňa čo sme sa zosobášili.