Gelnica - moja sobotná vychádzka,

            Začala som kávou a zákuskom. Bolela ma hlava a myslela som si, že káva pomôže. Nepomohla. Našla som olúpanú informačnú tabuľu a na tej som sa dočítala, že stojí v Gelnici niekoľko zaujímavých stavieb, ktoré by som rada vidieť, dva kostoly napríklad, hrad (vcelku honosné meno pre kôpku kameňov), cintorín, kamenný most cez Hnilec z 19. storočia, ale až k nemu som nezablúdila.

            Prvým na zozname bol rímskokatolícky kostol. Nepodarilo sa mi dopátrať, aký svätý je jeho patrónom, ale zato viem mená všetkých svätých, ktorí zdobia vo forme sôch, či malieb jeho interiér. Z vonku je to jednoducho vyzerajúci gotický kostol. Vnútri miestami stráca gotické čaro. Dvere boli otvorené a tak som vošla. A dnu som našla niekoľko žien usilovne upratovať. Nijaká z nich mi nezabránila vo vstupe, aj napriek mojim krátkym nohaviciam, batohu a špinavým topánkam. Aj taká príhoda sa mi už stala. Jedna starká opustila svoju prácu a nadviazala so mnou rozhovor. :-) Že vraj kam a odkiaľ? A ja či náhodou neviem niečo z histórie kostola. Starší ľudia bývajú vďačným zdrojom príbehov a informácii. Mne sa dostalo menoslovu. Je až neuveriteľné koľko má kresťanská cirkev svätých. Obdivujem ľudí, ktorý ich dokážu rozoznať. To ja zvládnem, tak jedného, či dvoch, ktorých osudy a znamenia, ktoré nosia sú nezameniteľné. Ale kostol je to pekný, najmä tá časť, v ktorej stojí oltár. Je o čosi dlhšia, ako bežne v kostoloch býva. A ten rebrový strop. Podľa mňa je to jeden z najkrajších architektonických prvkov všetkých čias. Mala som taký dojem, akoby to bývala samostatná stavba. Teraz, po prečítaní patričnej literatúry, už viem, že s najväčšou pravdepodobnosťou je to býval kostol, ktorý bol neskôr  prestavaný na dnešnú veľkosť.

            Z múrom ohradeného priestoru, na ktorom kostol stojí, vedú do centra mesta schody okolo farského úradu. Sú to pekné schody - také kľukaté. Mojou ďalšou plánovanou zastávkou mal byť evanjelický kostol. Ale viete ako to je v tom prísloví o človeku a Bohu. A tak som miesto ku kostolu zablúdila na cintorín. Predtým som ale ešte nakúpila, aby som mala čo jesť. Stihla som to len tak tak. Mestský človek zvyknutý na nonstop supermarkety a obchody otvorené najmenej do 20:00, má v sobotu v malom meste veľký problém: úderom poludnia sa brány všetkých obchodov zatvoria. Ale späť k cintorínu - leží nad rímskokatolíckym kostolom. Má svoju atmosféru. Deň bol slnečný, na oblohe takmer ani mráčika. Trošku som sa prechádzala, kým ma nezlákal nádherný tieň pod jedným z miestnych stromov. Tak som sa na chvíľu vystrela a zobudila som sa o hodinu a pol. Mám dojem, že sa mi to poslednú dobu stáva často. Myslím nečakaný spánok a nečakaných miestach. :-) Ale po prebudení som zistila, že na nebi je viac mrakov ako slnka, a tento fakt ma veľmi potešil. Deň bol naozaj teplý. Chvíľu som sa kochala pohľadom na kopec, na ktorom voľakedy stával hrad. A dnes o ňom nevedia ani niektorí z domácich.

            Zasa som začala pátrať po veži evanjelického kostola. A stále nijaký výsledok. Prepracovala som sa až k nemocnici, kde som sa narodila. Je to už neuveriteľných takmer 27 rokov, kedy som tam bola naposledy. :-) A tam som sa konečne spýtala. Mala som ho pod nosom, ibaže on nemal kostolnú vežu. No, kto to kedy videl. Ale áno, videla som to už mnohokrát, ale ja som tvor zábudlivý. :-) Priestranstvo pred kostolom obkolesuje niekoľko zaujímavých, zjavne starých a väčšinou opustených domov. To malé námestie pred evanjelickým kostolom v Gelnici je dobré miesto. Dobré - človek tam má pocit, že je mu krásne, že je na tom správnom mieste a milovaný. Je len veľmi málo naozaj dobrých miest. 

            A pred týmto kostolom sa skončila moja prehliadka Gelnice. Prešla som krížom cez centrum baníckeho mestečka a na zastávke som počkala na autobus do Mníška nad Hnilcom. Bolo to pozitívnych 6 hodín.