Niečo bez názvu

 

Láska padá s poslednými lúčmi nášho svetla

Prečo ma miluješ a v rovnakej chvíli,

nechceš milovať?

Desí ťa moja bieda, je iba tieňom mojej slávy a bohatstva

Rozpomeň sa na čas, keď sme neboli spolu.

A mohli sme byť.

Plakal si na iných kolenách.

Nikto mi to nechces uveriť.

Ani ja som neverila.

Smiala som sa Tvojej láske

Bála som sa ...

... lásky

... bolesti

 

 

Za horami stoja tri veže.

Raz dávno, klopala som na jedny dvere

veže, čo je iba krok od pripasti.

Otvorili mi.

Privítali ma.

Pohostili ma.

A celý ten čas sa smiali.

Desil ma ten zvuk padajúcich kameňov

Hlboká diera v zemi bola stále bližšie a bližšie.

Cesta späť nevedie.

počúvam rádio a premýšľam ako som sa sem dostala

Mnoho dverí, schodov, veží, životov.

Milujem muža, ktorý mi otvoril, privítal ma a pohostil.

Ešte sa stretneme.

 

 

králi, keď zabudli na kráľovné

a moje sbectvo žiari ako hviedza nad Betlemom

tu vo mne narodil sa zradca a egoistický bastard.

S padlými chúťkami, snažiaci sa týmto očistiť, bez poznania pravdy.

Som si cudzia.

Milujem cudzinca.

 

 

Videla som padať lásku.

Bola sama a bez plášťa

a v roztrhaných farebných šatách.

Zletela ako pomaľované lietadlo s 230 pasažiermi.

 

 

Na svete už nieto Človeka

Či možno ho predsa len nájsť.

V horách ľudských srdcí.

Každá duša ma človeka.

 

Povstaním sveta zahriakol vlastnú dušu.

A básnik napísal: Raz sa vrátim.

 

Pozdvihnime slzami hladinu našej lásky.

Až jazera sa naplní a bunky života začnú praskať od prebytku energie.

Musím zbierať semená.

A zasiavať more nového pokušenia stvoriť človeka.

 

Moje slová nemaju silu,

už dávno sú splálené.

A hlas mi zobral čas

Po mori priplávalo mi šťastie

a ako v zápalkovej škatuľke zapadlo do života.

Zmrazené slová a mŕtve ústa.

Už nikdy viac sa neusmejem.

 

Brána, kde svet sa stretne so svetom.

čo sa stane, keď jue prekročím?

Svet by sa zrútil a na druhej strane znova postavil

do podoby inej.

Stroj času, cesta do minulosti, brána slnka.

---