Maroko – môj splnený sen

Tak už mám polovicu za sebou. Už som položila svoju nohu, veľkosť 39, na tri kontinenty. Len tak ďalej pokračuj, Silvinka, a v pädesiatdvojke si za vodou. Možno v Amerike, niekde v Andách, na výprave za indiánskym tajomstvom.  Ale to je iný sen.

            Toto leto sa mi splnil sen o ceste do Afriky, do krajiny Beberov v modrých turbanoch, starých moslimských a ešte starších pohanských tradícii. Moje vedomosti o Maroku neboli nikdy veľmi rozsiahle, a ani teraz sa nepovažujem za experta. Je to krajina, ktorá je postavená trochu mimo našich bežných dejepisných interpretácií. A bežný slovenský smrteľník o nej takmer nič nevie.  Aj moje predstavy boli trochu iné ako marocká realita, ktorú mi bolo dovolené spoznať.

            Čo bolo na začiatku? Predstava púšte, západu slnka a berberského princa na chrbte čistokrvného koňa. To sú tie dievčenské romantické fantázie. Neviem, prečo sa mi práve s Marokom spájala táto predstava, veď Západná Sahara patrí Maroku, iba zopár desaťročí. Taký Egypt, Líbia, Tunisko, to sú pravé púštne krajiny s oveľa väčším počtom obyvateľstva berberského pôvodu. No predstavám človek nerozkáže.

            A to meno.

M A R O K O.

            Len to vyslovím a chodia mi zimomriavky po chrbte.

            V ten rok, keď som absolvovala výlet na Blízky východ, som vlastne chcela ísť do Maroka, ale osud tomu chcel inak. A urobil dobre, pretože tento rok bol najlepším rokom na návštevu západnej hranice moslimského sveta. V týchto dňoch sa o moslimoch veľa pozitívnych vecí nenapísalo. Keď už nenávidieť, tak všetkých. Ale podľa môjho názoru je moslim človek ako každý iný – musí spať, musí jesť, chce mať rodinu a deti, musí chodiť do práce, akurát pravidlá spoločnosti, kde žije sú iné ako tie naše. Ale čím mi sme, že považujeme náš životný štýl za najlepší a nasledovaniahodný?

            Späť na tému exotika V Afrike. Boli to neuveriteľne krásne dva týždne, ktoré som v Maroku strávila. Ľudia, s ktorými som cestovala, bolo skvelí a ja som nemala žiadne črevné problémy. Príjemná zmena. Už je to takmer 7 týždňov, čo som sa vrátila, ale ešte stále, je tu množstvo zážitkov, ktoré si nedokážem utriediť. Tento môj denník o Ceste na západ, nebude taký denníkovitý ako ten o Ceste na východ. Je množstvo rôznych aspektov Maroka a ja sa budem snažiť opísať ich jednotlivo, podľa toho, ako som ich zažila a cítila. O čom, teda, budem písať? O kráľovských mestách Rabat, Marrakech, Fés, Meknes s ich kráľovskými palácmi za honosnými bránami. O kráse prírody v Atlase, Sahare, kaňone menom Todra v horách vo vnútrozemí. O náboženstve a jeho známych i neznámych stránkach. O marockej kuchyni. Neuveriteľné, ale chutila mi. Veľmi nezvyčajný vzťah medzi mojimi chuťovými pohárikmi a zahraničnou kuchyňou. O Casablance. Bogarta som nestretla. :-) Časy sa menia, už to nie je mesto francúzskych utečencov pred fašizmom. Teraz má iné prednosti, napríklad 900 miliónovú mešitu, v prepočte na americké doláre. Kam sa hrabe náš HDP? O nezameniteľnej atmosfére Maroka. Jeden by mohol povedať, že je to iba ďalšia moslimská krajina. Ale ako sa mi Sýria zdala takmer nevinná, Jordánsko tvrdo obchodnícke, Maroko je ako báseň písaná do hôr, piesku, lesov, malebných údolí a veľkolepých miest. Ako báseň, ktorú píšu dva úplne odlišné druhy ľudí.      

            Tak aké je vlastne to Maroko? Moja odpoveď znie:

-         krásne svojou históriou a bolestivé realitou – chudobou a hladom,

-         malebné vo svojich prírodných krásach  - kde inde, sa človek, ležiac v stane, môže dívať na najvyšší vrch Atlasu a močiť si nohy v Atlantiku, v priebehu dvoch dní?

-         dychberúce svojou architektúrou – keď zbadáte tie štukou, ako čipka, vyzdobené steny, zabudnete zatvoriť ústa,

-         plné krásny ľudí.

Asi stačilo. Na začiatok.