Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seDenník z cesty na východ I
Autor
Silvieta
Takmer všetko zlé ma obišlo.
„Na dlhej ceste je najdôležitejší prvý krok.“ povedal ktosi. Ja sedím vo vlaku do Bratislavy a neviem sa dočkať. Prvý krok som urobila. Kam ma zavedie cesta?
29.8. Sobota
Všetko sa začína. Je sobota dopoludnia a ja som zatiaľ v Bratislave. Vôbec neviem, čo ma čaká. Táto myšlienka ma vzrušuje.
30.8. Nedeľa
Cesta autobusom je presne taká strašná aká som si myslela, že bude. Detaily radšej vynechám. Aj tak sa na týchto deravých rumunských cestách zlé píše. Malá nočná múra. Ale čo, môže byť ja horšie. Hor sa do ďalšej hodiny polospánku.
Turecko
31.8. Pondelok
Pondelok ráno: sme v Istanbule, meste tisícich minaretov. Konečne som si poriadne vystrela nohy. Braňo – náš „kvalifikovaný sprievodca“ nám ukázal centrum mesta, presnejšie bývalý hipodróm, na ktorom stoja tri stĺpy. Prvý je železný, chýba mu vrchol, pripomína mi dva skrútene hadi. Druhý stĺp je byzanský (táto informácia je nepodložená, ja si to totiž nepamätám), a je kamenný. A tretím stĺpom na hipodróme je egyptský obelisk, celý posiaty hieroglifmy. Na jednom konci hipodrómu stojí chrám menom Hagia Sofia – Dom múdrosti. Býval to kresťanský kostol. Neskôr, keď Konstantinopol dobyli moslimovia zmenil sa na mešitu. Všetky fresky boli zatreté, všetky kresťanské znaky odstránené. Dnes je to múzeum, všetky fresky boli opäť odhalené. Nebola som vnútri, je pondelok a všetky múzea sú zatvorené. Oproti Hagii Sofii stojí Modrá mešita, je veľmi pekná. Je to kráľovská mešite, má 6 minaretov. Počet minaretov poukazuje na spoločenskú triedu toho, kto ju dal postaviť. Ale, čo je na mešitách najneuveriteľnejšie je záchod. Prečo to nezavedú aj v kostoloch? A ďalšia nádherna vec v Modrej mešite, ale aj v ostatných mešitách je mozaiková výzdoba, ale najmä tie vzory. Toto umenie arabská kultúra priviedla takmer k dokonalosti. Aspoň podľa môjho názoru.
Je veľmi teplo. Celé leto na Slovensku bolo teplé a tu je to ešte horšie, a ktovie, čo ma ešte čaká. Ideme do Topkapi paláca. Nemám rada skupinové „pochôdzky“. Ale čo sa dá robiť.
Kráľovský palác a vojenská pevnosť so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane háremu – to je Topkapi palác. Vstupné je 1 000 000 tureckých peňazí (cca 4$). A chcú aj špeciálne vstupne, aby som mohla vidieť hole kamenné múry v háreme! Chlapci sa ale nechali zlákať. Videli iba tie holé múry. Ha-ha-ha. Žiadne tancujúce ľahko odeté sultánové konkubíny.
Teraz palác slúži ako múzeum. Je tu niekoľko veľmi zaujímavých výstav. Keďže je ich viac, ako zdravý človek môže a chce zvládnuť, vybrala som si výstavy šiat, kuchynského vybavenia, šperkov a zbraní. Neuveriteľné. Konečne som ju videla. Už aspoň viem odkiaľ ju nikdy neukradnem. Hovorím o najkrajšej dýke na svete. Svojho času som ju videla v škole na obrázku, a povedala som si, že túto by som chcela mať. Jej rukoväť a puzdro sú zo zlatá, vykladané smaragdami a perlami. Jedna báseň. A je tu aj najväčší diamant na svete. Neviem jeho meno, ale je veľký, keby ho zasadili do prsteňa, odtrhne mi ruku. A tie smaragdy, obrovské hrudy nádherne zeleného kameňa, hú-hú. Je to pekne miesto ten Topkapi palác, veľké priestranné miestnosti a tie balkóny s výhľadmi na Marmarské more, na Sulejmanovú mešitu, na Zlatý roh. Tí králi si vedeli užívať.