Reštaurácia, pri ktorej sme mali nocovať, bola na pláži, keď s istou dávkou benevolencie nazveme to smetisko, kde sa stýkalo more s pevninou, plážou. Des a hrôza. Išli sme sa vykúpať. V Stredozemnom mori som sa predsa ešte nikdy nekúpala. By ste neverili aké sme mali obecenstvo. Musím priznať, že naše kúpacie oblečenie bolo na mieste pomery viac ako skromné. Ale asi niet čo týmto Turkom vyčítať, väčšina z nich nemá dosť peňazí aby sa mohli oženiť a vidieť takmer nahé ženské telo, sa im už asi zvyšok života nepodarí vidieť. Istá pomoc by mohla prísť prostredníctvom satelitu, ale aj ten asi bude v tejto oblasti finančne nedostupný.

            Večer nás čaká zoznamovací večierok. Fuj. Zasa tie teple reči: „No, povedz nám niečo o sebe.“ Čo mám povedať? Bla-bla-bla.

            Večierok neprebiehal presne podľa mojich predstáv, ale aj napriek tomuto faktu som sa opila, možno práve pre tento fakt. A v stave opilosti som prišla nato, že ženský záchod v tomto stravovacom zariadení je niečo údesne. Zato, mužský záchod: biele kachličky, tečúca voda, čisto. Som rada, že som sa narodila na Slovensku.

            A aj napriek smetisku bol výhľad na more z útesu, na ktorom sme spali, úžasný. Zapadalo slnko, proste idylka. Keď to zrazu mraky a tak som nevidela strácať sa slnko v karmínovo červenom mori. Ale aj napriek tomu: útes, vietor vo vlasoch, more – romantika ako sviňa. Soľ z okuliarov budem určite vyberať ešte nejakú dobu. Dokonca som si postavila stan na spanie, úplne zbytočne, aj tak som spala vonku a v noci dokonca trochu spŕchlo. Asi to bude posledný dážď, čo zažijem, kým sa vrátim domov.

            2.9. Streda

            Dnes nás čaká Antakya, ale pred ňou ešte najstarší kresťanský kostol mimo územia Palestíny. Len pre poriadok, je aj starší niekde pri Aqabe v Jordánsku, ale zatiaľ oficiálne svojim vekom vedie Kostol Svätého Petra neďaleko Antakye. Je to maličký kostolík. V podstate je to jaskyňa s pristavaným priečelím. Veľmi príjemné miesto. Chladné a pokojné. Iba málo svätých miest v týchto teplých krajinách, možno takto popísať.  Žiadne kríže, žiadne lavice, iba malá socha sv. Petra. Miesto, kde sa kostol nachádza je v nádherných horách. Vnútri pokoj a vonku nádherná panoráma a „za rohom“ mi vyrazil dych kaňon. Nemám slov. A to sa mi často nestáva.

            A po tejto pokojnej kráse, šup do ruchu malomesta. Mnoho som z Antakye nevidela, ale to čo som videla, stojí za zmienku. Múzeum mozaiky. Vždy keď niečo také uvidím, prekvapí ma fakt, akú námahu si s tým ľudia, čo to robili, museli dať. Stojím na terase a dívam sa na mozaiku 5 x 5 metrov zloženú zo štvorčekov 1,5 x1,5 cm.  WOW. Z mnohých z nich sú už dnes iba torzá - veľká biela plocha  a 10 úlomkov starej mozaiky. Keď tak nato myslím, aj tí, ktorí ich reparujú musia svoju prácu milovať. Veľmi sa mi páči mozaika s obrazom Soterie – ochrankyne uzdravujúcej vody. 

            Po tomto kultúrno - umeleckom zážitku som trochu vyhladla. Tentoraz som dala prednosť niečomu menej orientálnemu: kurací kebab a jablko.

            Hop sa hejsa do Brandejsa. Teda, do Sýrie.

Sýria

            Opisovania hraničných prechodov sa zdržujem. Zabralo by to veľa miesta. Malé na okraj: Malý bakšiš premaže štátnu mašinuriu oveľa lepšie ako liter oleja. Padla noc a mi prekračujeme hranice do sveta..., kde som ešte nikdy nebola. Vstupujeme do krajiny, kde oficálne sú USA predstaviteľom diabla ma zemi a Izrael úhlavný nepriateľ. S Izraelskou pečiatkou v pase sa sem nedá dostať. Nikto z nás ju našťastie v pase nemal.