Strašidelný les

V jednom domčeku v tmavom, malom, ale strašidelnom lesíku žili strašidlá. Celé dni len leňošili a spali. A večer, keď mali vstávať a ísť strašiť, sa im nechcelo. Boli to veľmi lenivé strašidlá. Možno ani strašiť poriadne nevedeli, ale to už ja naozaj neviem. Žilo medzi nimi i jedno veľmi živé strašidielko. Lietalo v hrnci, skákalo cez hory a lesy, behalo kade-tade a jediné zo všerkých vedelo i strašiť, a preto sa volalo Bubu. Nikdy cez deň nespávalo, lebo milovalo ranné slniečko, štebot vtáčikov, rozhovory stromov, ale najviac sa mu páčil spev, ktorý každé ráno oživoval les. Vedelo, že patrí Červenej Čiapočke. Koľkokrát malo stochutí sa s ňou porozprávať, no bálo sa aby ju nevystrašilo. Ako tak rozmýšľalo nad Červenou čiapočkou, videlo vlka, ako si to ženie rovno k nej. Chytilo sa za nos, našpúlilo pery a potočilo uchom, čo spôsobilo spomalenie jeho závodného letu. Sadlo na konár a pozorne počúvalo rozhovor Červenej Čiepočky a vlka. Červená Čiapočka začala zbierať modré zvončeky. A vlk? Ten uháňal k trom dubom či bukom, kde stála drevená chalúpka. Strašidlu Bubu sa vlk nepáčil, a preto si potočilo uchom, našpúlilo pery, chytilo sa za nos a už letelo za ním. Vlk zaklopal a s potmehúdskym úsmevom vošiel do domčeka, v ktorom ležala stará babička. Veľmi sa ho naľakala. Vlk priskočil k nej, otvoril tlamu a chystal sa ju zožrať. Vtom vtrhlo do domčeka strašidlo Bubu, lietalo okolo vlka, šteklilo ho, vyťahovalo mu nos a uši. Vlk vzal nohy na plecia a behal kade-ľahšie. O chviľu prišla Červená čiapočka s kytičkou modrých zvončekov v ruke. Na smrť vyľakaná babička jej vyrozprávala, čo sa jej stalo. Vietor túto správu rozfúkal po celom svete. Keď prišlo Bubu domov, všetky strašidlá sa mu smialo. Vôbec mu to nevadilo. Pýtate sa prečo? Vedelo, že stretlo najlepšiu priateľku pod slnkom.

---