Ivana....

zvedavosť na mňa uprela.

Na blond dievča, pekné veru,

zmohla by ňou moju vieru.

Vieru v krásno veškeré,

zachytené v zábere.

Prechádzal som ulicou,

za Chomovskou babicou.

Hrala s bratom volejbal,

trochu som sa jej aj bál.

Kruto na mňa zazerala,

nechuťou ma umárala.

Kto je? Čo je? Odkiaľ prišla?

Taká hráčka by sa zišla?!

Ja cez bránku svojej babky,

cvičil som si svoje labky.

Nebavilo mňa už viac,

využívať taký pľac.

O tri domy poniže,

super hrala, „pozriže!“

Tá však o mňa nestála,

hneď sa na mňa vysrala.

Prešli roky dlhé, rýchle,

zbadal som zas dievča pichlé.

Nafúkaná svojou krásou,

namäkko zo svojich vlasov.

V škole ako pávica,

bola dobrá samica.

Chlapov desať na prst mala,

na mňa vôbec by nebrala.

Ako roky ubiehali,

dievča by ste nespoznali.

Kilami tá poznačená,

bola znej dedinská žena.

Na lyžiarskom som ja nedbal,

zbadal som ju, hneď som prebral.

Kričím na ňu z plného hrdla,

moja drzosť si zabrdla.

„Bryndzofka,“ to slovo pravé,

bolo pre to dievča kľavé,

ako rana do živého,

vtedy od toho nepravého.

Dali sme sa do reči,

nesiahli sme po meči.

S chuťou sme sa zasmiali,

o babkách sme trepali.

Z tej pávice ako hrom,

stal sa zrazu veľký zlom.

Celkom zlatá, sympatická,

ukecaná, empirická.

Na stretávky som ju brával,

pekne som sa ku nej správal.

Prvú chatu s nami bola,

pre ňu veru dobrá škola.

Zapadla tá deva ku nám,

o nej slova viac už nemám.

Odvtedy sme riadna dvojka,

a z toho malého rojka,

priateľ dievčaťu sa stal,

vždy by som sa jej zastal.

Je to super baba na môj dušu,

hneď by som vytasil kušu,

na obranu priateľstva,

zneškodnenie zbabelstva.