Samota!

Dnes je jeden z dní, ktoré doslova neznášam.

Je to deň, kedy sa cítim strašne zbytočný.

Moje vnútro nedokáže preľstiť silu reťazí, ktoré ma spútavajú tak nemilo.

Cítim,  akoby som sa umáral na dne priepasti, z ktorej niet východzí slnečný bod.

Černota samoty nedáva mi spávať pre jej ozrutnú váhu.

Samota tak ohavná, nesmierne krutá v útrobách svojej obéznosti.

Snaha obísť mohutné telo valí na mňa temný tieň jej obrysov.

Kráčam v prúde dychu, ktorý spúšťa so snahou zraniť moje srdce.

Srdce plné sklamaní, prehier v tento deň.

Uštedrené rany sa nedokážu zaceliť a pália tak silno....

Prečo? Prečo? Prečo mi to robíš?

Či nevieš, že ja už ďalej nevládzem držať chôdzu podradenosti odrážajúcu sa v tvojej tvári?

Či nevieš, kto je pánom v našom nekonečnom vzťahu? Nevieš?.....

Prestať žiť, to je jediné vykúpenie z chápadiel, ktoré čoraz silnejšie tnú do živého.

Toľko krvavých stupají.....

Pomaly kráčam vo vlastnej nemožnosti s vedomím, že možno prestanem dýchať chuť černoty tvojej ukrutnosti.

Kráčam s vedomím, že možno nedožijem rána rosou prekypujúceho.....

Rosou nádeje vo večný život v blahu sebavedomia, ktoré mi tak chýba.

Cítim, že umieram, srdce spomaľuje, skracuje diagonálu bytia.

Dych ustáva, vône necítiť, nepočuť šum, neprevraví už viac hlas.......