existencia...

Ostaň tu pri mňe stáť,

prosím, len tak sa zhovárať.

O svetlách v prenikavých tmách.

o víchroch splodených Božou rukou.

Istota stráca svoju nevšednosť a ja

odchádzam na miesto s nájdeným

človekom z vesmíru, naozaj ako z

iného sveta, kde som objavila

svoje šťastie.

Odišla... bez tichých pripomienok a

skamenelín lesku, skrátka odišla.

Tak zrazu nečakane, a predsa možno

uvítane.

Moja existencia pri ňom, s ktorou som

verila nebesám  i stiskom dlane i 

 obrazom nezrelého študenta.

Tak prosto,  na časovej bariére zlomku

pokazených hodín je daleko.

V diali všedných dní a slnečných rán,pri

ktorých by sme kedysi dokázali prečkať

až do západu slnka, čo dávalo mi energiu

na tú moju existenciu stratenú v žalúdku

mrtvej vrany....