z mojej krvi...

S výmyslom predošlých mesiacov,unikám

do priestoru bez času vyhradeným inou dimenziou.

Som tam, kde ma už nič netrápi a nič mi nieje blízke,

čas sa naveky zastavil a silný víchor akosi stíchol.

Slnko ma chcelo zohriať, no ja cítim len chlad vo vnútri mňa.

Nenachádzam osoby, ktoré by mi mali byť vraj blízke...

A nenarúšam ani slobodu vtákov.

A však ani na tomto mieste sa nedokážem pýtať :"prečo som

navždy odišla?"

Teraz už niet návratu.

Nevnímam spomienky, nevidím v diaľ...

Len tíško hľadám vo hviezdach žiaľ.

Klamem tak samú seba, no to ja som

chcela byť bez teba.

Kriesim tvoje mrtve telo, čo

nemožné je a s dýkou potupenou

na svojej hrudi,premýšľam nad životom bez ...

Už nič nieje ako s tebou už nič nieje na mojej hlave...

Ty si mi vravel" nechod!" a ja som odišla,

ako zbabelý blázon, čo hľadal pravdu v minulosti.

Teraz stojím nad tvojou mrtvolou skamenelých odstavcov

napísaných mojou rukou po tvojej smrti.

Rozum mi bol prednejší a vravel NIE.

A tak tu teraz ležim pri tvojom tele a

púšťam z očí kvapky zamrznutých slz a moje telo sa potí,

lebo vie to , čo nechcelo.

Iba ty si ma ľúbil a dával mi modre nebo.

Dnes už viem, že nikdy nebudem milovať tak

ako som to dokázala len pri tvojich

perách namočených v červenom víne

z mojej krvi...

 

---