priznávanie hliny

brušká prstov zatlačili víčkado očí už nedosiahneš diaľza obzorom uškripnutá smyčkasvojej biede som sa rozosmial
ticho leží štíhle,telo prázdnek srdcu chradne rozochvený citneľúb kameň, krásne oči hladnénedokážeš slovom roznežniť
zlatý dážďik,klišé každej jarivonia láskou z priznávania hlinyzvláštna krása, keď sa smrti darípriznávam, to ja som niekto iný .