Písmák slepa ulicka
v slepej ulicke strateny, neviem vyjst z tiena tmy
v snehu sa brodit nevladzem a vratit spat nemozem
stopy za sebou nenecham, aj ked sa po krk v snoch zabaram.
prach
vlocky prachu letiace z ohna palivych myslienok,
v ktorom hori nadej z roztavenych spomienok,
v prachu a tme sa brodim zbludeny,
mozno cakam, ze ma niekto zachrani.
pramen
uviaznuty sen
do dna rastie den
noc zanika nedbalo
sen sa sniva nastalo
bezhlave snivanie
pocas dna, miesto noci snivam,
ked sa v nom najst pokusam
rano nad hviezdami bludim
poobede sa vnaram do priezracnych hlbin
nocny vtak
vymyslene ticho nocnych uliciek, vyrasta v burke padajucich hviezd,
prerasta hlbsie do ulic, z ktorych uz von nemoze vyjst.
ked uz hviezdy zaniknu, tak ticho prekrici prazdnotu,
vycerpanim noc v den prenikne a vo svetle sa ulica opat ocitne.
slabost
v zavoji strachu
pred slovami sa skryvame
mozno sa prehry bojime
vzdy je nam blizsie ticho byt
zviazany
vnaram sa do temna, no co s tym, ako to vyriesim
ale preco by som mal, ved to nemusi byt iba klam
zviazal som sa svojimi myslienkami, pocitmi
ale nechcem sa z nich vytrhnut, do rucha tmy.
smadny usmev
usmev ktory nevysycha
zrazu nema vlahu z neba
zrazu jeho pramen po vode prahne
zrazu mu nepomoze
iny svet
vo svete bez vzduchu
dychat sa pokusam
kyselinou miesto vody
crepiny zapijam
priepast v case
kazdy den pocuvam hodiny
tlcuce diery do steny
v nekonecnom case ocakavani
su z muru ruiny
neopatovana laska
bolo by to krasne, nepisat ti len basne,
pozerat sa ti do oci a drzat ta v naruci,
prechadzat sa s tebou po parku a drzat ta za ruku
bolo by to krasne, nekreslit viac po platne,
raj
su miesta na zemi, ktorym sa nebo hovori,
jedno je aj pri tebe, i ked tak vzdialene,
mozno ho nikdy poznat nebudem, no i na dialku je to krasny sen.
stojim...
stojim na najvyssom mieste na zemi,
s nadlhladom nad vsetkymi miestami,
s otvorenymi ocami pozeram do dialav,
no ked sa pozriem pod seba, tak ich zatvaram.
na prechadzke
cez mesto ked prechadzam, teba v zeleni nachadzam,
v listoch stromov, v kvetoch v zahradach ci v kvitnucich pupavach,
v kazdom jednom stebielku na trave, teba vidim, vsade.
dazd
zarosene okno v dazdi a chladnom pocasi,
v bezfarebnej hmle a tmavom dni v necasi,
svetlo cez sklo len tazko prah prekroci,
no ked sa tak stane, ukazu sa na okne odkazy,
sialeny
sialene okolnosti, co ma vedu do zufalosti,
sialene pocity nepokoja, co ma vedu prec z tohoto sveta,
sialeny svet okolo, co ma nuti kracat vpred naboso,
sialena bolest zo skla na ceste, co mi pred nohy hadze osud bez duse.
dve strany
slnko co ostrymi lucmi brehy puste myje,
alebo co plet krasnou farbou namaluje.
ci voda ktora piesocnate plaze zveladuje,
alebo co poslednu podu z hor odplavuje.
dnes to nevyslo
vzduch aj ked rano cisty byva,
dnes to tak nevyzera,
slnko aj ked na oblohe ziari usmevom,
nenachadzam krasu v nom,
stromy
oslahane stromy co plavaju vo vetre, najlepsie poznaju zmyselnost nadeje,
vedome su si vsetkych pricin a dosledkov, necakaju na jednom mieste iba nahodou,
zelen im nadej vlieva do listov, ktore su vzdy nad vodou, v risi snov.
v zajati
ked karacam cez preludnene mesto, pomedzi stratene duse uvaznene v tele,
pomedzi ludi uveznenych v tomto svete, netusiacich ich vlastne zitie v inej sfere,
ked na seba pozeram, netusim kto som a kam sa uberam, to co chcem mozno mam no od zivota viac cakam.
ked sa pozeram na teba, na toho anjela, vtedy mi zrazu zmysel vsetko da, vtedy pochopim, ze nie som sam.
vsade
vsade kde sa nachadzam, vsade tam kde cas ratam,
vo vsetkych miestach v tieni snov, nachadzas sa ty so mnou,
vsetko vokol mna je minulost, ty si moja buducnost.
bludisko
v bludisku ciest po ktorych kracame nesmelo,
mame strach z toho co nikdy nebolo,
to po com kracame nam nikdy nestaci,
vzdy skusame hladat zmysel inaksi.