Perspektíva

chcel by som mat tvoj vek
vidiet svet z inej perspektívy
mať v rukách teba a tvoj driek
zväčniť do kuska hliny

Dúha

Na horizonte života,hľadím na dúhu,ako muška vo víne,pomaly uhasína.
V občasnom úsmeve,slnká už nesvietia,dážď z očí nepadá,a vôňu necítia.

Myšlienky

V mysli loviac ťažké úlovky,
myšlienok prúdystáčajú sado hurky,
kričia a vtesnať sa nemôžu,
v závitoch švíkypraskajú.

Nie

Vzducholode

Nad tebou vznasaju sa vzducholode,z oblakov mojich tuzob poskladane,hladaju si cesticku k tebe, tebe,a kdekolvek sa pozries,strasne vela ich je. Divas sa na ne a ticho sa tichom prehlusuje,akoby uz nebolo zrejme,ze na nebi plavali vzducholode. Moje ruky brazdia tvoje,chveju sa a citia nepokoje,v dusi neistota smutok zapaluje,a mysel nezmysly produkuje. Som maly pan na chvalenie,co rad rozdava vsetko na hyrenie,ale tvoje srdce nikomu dat nemoze,lebo len to jedine na svete miluje.

August

Medzi dvoma brehmi voňavej ďateliny,cesta kráča k domom mojej dediny,a vábivou vôňou do svojho lona,nadýchnuť sa života nás volá. Medzi dvoma poliami prechádzam prstami,zlatisté farby usínajúceho leta hladím očami. A rosa na steblách už chladnejšieho večera,zaprášené a dopichané bosé nohy umývaVyholené strnisko pusté dlho nezostane,z každého klásku čistebla slamy,akoby cez noc zo zeme,vyrástli sťa slimáky veľké. slamolamy.

Júl

Po cestách svetov hľadám dych rodnej hrudy a vieru. V náplastiach na duši skrývam radostný plač i smútku skyvu. Nasávam vôňu zlatožltých polí a šum žatvy ako roj včiel v úli, bzučiacich dovtedy nepokojne, kým z unavenej a horúcej zeme posledný klások žita neubudne. Sprašený vzduch bez vetra s rosou sadá na moje polia a dlávi ma ako ľahká únava na pleciach z prehýreného dňa.

Nedotknuté dotyky

Si mojím dňom a ja tvojou nocou, míňame sa ráno ked vstávam s inoupredstavou že raz ráno uvidím možnoležať ťa schúlenú pod mojou rukoudo klbka zazračne vysnených sľubov
Ľúbim tvoje ruky čo hľadajú pohladenieduše ktorá zabudla na svoje odpustenietúžob zahalených do hmly budúcich slovo láske ktorá ťa prenesie bez telatam kde milovanie nikdy neprestáva
Som sám a s tebou mi len srdce horiplameňom spaľujúcim sen zmárnenej vášniodpušťaš mi chyby ktoré oko pre lásku nevidía v mihotavom svetle bdejúcej sviečky na stolefúkam ti na rany ktoré čas nezahojí ale zaveje.

cau

ahoj zvodná,
trošku nerozhodná,
keď sa na mňa usmiať máš.
so žiadostivou čiernotou

Anjelská tvár...

videl som anjela,
tajomne dýchajúc
nádhernou vôňou
a bielou perspektívou

preč odtiaľto

nechcem už márnivo klamať svoj osud
o šťastí, ktoré nikdy nepríde
a obaliť horkosť zajtrajších dní
nádejou,keď srdce mi puká

neisto

chveješ sa vobjatí neistoty
a lásku viníš pre svoje utrpenia
vbolesti zvieraš puknuté srdcia
svojich rukojemníkov a

fatigue

Som len figúrkou zapriahnutá vťažných saniach života
kráčajúca snošou nesplnených prianí a nechcených dní
sám ako stratená viera dospelého dieťaťa vexistenciu mamičkinej neyištnej lásky,
ktorá neprichádza keď na duši osud orie pokrčené vrásky ,

Tak mi povedz...

tak mi povedz čo je to medzi nami. zase len jeden z rozmarov skorej jari. a či vari už dávno nezačal sa tento ples kde sa dvaja blázni snažia navzájom zviesť. psst.

Si...

Si ruža čo rosu nestihla poláskať perami svojej vône. si ako horúca láva utopená v božskej čokoláde, pieseň spievaná z tisíc hrdiel zničujúcich vášní zimomravá triaška oslobudzujúcich prebudení. Si ružou čo rosu nestihla pohladiť perami svojej vône. si ako horuca láska prelievajuca brehy svoje.

Slová

zopár slov zabodnutých do bolesti duše, smrtiaci účinok nemá, ale dusí rozkladom po kúsočku hryzúce svedomie, či môže trápiť sa, a či vari musí. a myseľ darmo loví v tichu pred búrkou pohľady, zanovito mlčiace mŕtvolným chladom strachu zo zajtrajšieho rána jej nedotknuteľnej krásy. do zničenej prázdnoty smútok s chichotom nakúka, veselosť slobody mysle pravdou dňa belobou nahrádza. láska však len na päť písmen vraj bolí s ňou nový deň opäť živším sa rodí ako zapálená iskra inoväte na bojovom poli šialenstvá silných vo víroch života topí.

osud

Nad osudom vyhrať sa vraj tak ľahko nedá, neprejdeš mu cez rozum keď sám seba presvedčíš, že z najhoršieho si už dávno vonku. vtedy kruto oklame tvoje tušenie že konečne je myseľ pokojná a podaním slova vytiahne ťaz pasce ktorú si si skoro dobrovolne nastražil. Ak však nikto nepríde zostávaš s dierou v srdcina dne jamy bez neba sám ako prstbez nádejea bez teba.

ľúbim ťa

ľúbim, ťa
dve slová tak prosté
a prázdne keď osve
stoja jak osirelé