Ráno
Ďalší zákazník, ďalší Pán nad mojim telom.
Mydlia si ruky v bezhraničnom opojení slasti.
Duša sa už dávno premiestnila zo srdca k lonu
a ja ani neviem, či ju ešte mám.
....
Ženieš sa ďalej ako nekonečná cesta
pritom nie je tu nádej, že pohneš sa z miesta.
Zátaras problémov, červená osudu
náš výkrik rebelov, že z nás obete nebudú.
A to musim????
Jebe mi, bo skladám básne,
jebe mi, bo rád ťa mám.
Tak si počkám až svetlo zhasne,
a potom tu zomriem sám.
"Ľahká dáma"
Štetka živiaca sa vlastným telom,
bojí sa svojich tieňov,
bojí sa rozkoše.
Zvykla si na mechanické vzdychanie,
Hej ty!
Hej ty, čo tvrdíš že si nový .
Netvrdili to pred tebou už mnohí.
Tvrdili to a vraj im bolo krásne,
mohli radšej skladať prijebané básne.
?
Dá sa to chápať ináč.
Počujem ozveny môjho srdca,
počujem krik môjho "ja".
Dá sa to vôbec chápať.
Nič
Povedali ste už všetko, čo povedať sa dalo,
napíšem tu teraz klišé, no NIČ tu po vás nezostalo.
Na mieste je otázka, čo urobil som ja.
Čo prevratné. čo by nebol gýč.
Koľko
Koľko otázok už padlo do prachu bez odpovede a
koľlko z nich mi vryli krvavé stopy do tváre a doduše čierne diery.
Koľko sĺz už vytryslo z temnoty
a sadli si ako roj dotieravých múch na tvár a nakreslili závoj cez oči.