Nešťastie

Zdesenou úžinou pokoja kráčam. Neviem zabudnúť. Pripomína mi Ťa i nesmelé vtáča. Chcem len chvíľu pobudnúť v pyšnom srdci tvojho tela. Buď ešte chvíľu mojím nešťastím, aby som sa láskou chvela. Tieň padol na úžinu. Hrom zasmial sa v cudnej hádanke. Jeho opitá reč vystrašila ženu, ktorá vyzvedala pri bránke. Neposlala som ju ja, keď obula sa a nevedela vyzúť. Doniesla odpoveď z neba, z raja... Mám tu zostať a nie zmiznúť. Stratila som sa a nepoznám cestu späť. Uviazla som v bralách lásky... ...zasa, znova, opäť... Byť, či nebyť? Ostať, či neostať? Ľubiť, či neľúbiť? Užialený mrak sklopil oči. Slnko uvädlo v nemom úžase. čaká ku komu skôr vykročí jeho sen o našej spáse. Mrzutá vášen zatlieskala... Otvorila mi srdce a nechala ho zatvoriť, akoby vpadol mi do neho kameň, skala a prestala som dýchať, žiť. Vytrhla som sa z pevnej náruče muža, ktorý chcel byť len nešťastím mojím. Zavrela som oči ako lupene zatvorí mŕtva ruža s prosbou, nech ich už nikdy neotvorím. Srdce súhlasilo...neotvor ich, nie! Ale rozum kričal áno. Nech každý zo všetkých vie, že zobudím sa zajtra ráno...

---