Láska trochu inak

Bola to fajn dievčina. Mala rada mäkké drogy a tvrdý chľast. Hneď som sa do nej zamiloval. Už v prvý večer.

Sedel som oproti špinavej stene a sŕkal pivo cez slamku, keď vstúpila do miestnosti. Voňala po tráve a gine. Z krvavých očí jej žiarili dve najkrajšie hnedé šošovky, aké som v ten deň videl. Ahoj. Pozdravil som ju. Načo sa ona otočila ku mne a s milým zhuleným úsmevom ma odzdravila. Ahooooj, mier a láska. Nedáš si so mnou? Opýtal som sa, prstom ukázal na fľašku nejakého destilátu a pohľadom zablúdil do jej výstrihu. Dobré čo? Povedala a ja som sa jemne začervenal. Nuž nedbal by som, kontroval som a nalial jej tak zo dve deci.

Ani som nestačil predniesť prípitok o večnej láske a nezlomnosti ducha a vôle a už si pýtala ďalší. Pousmial som a snažil sa ju dobehnúť. Bola to dopredu prehraná súťaž. To dievča malo výdrž väčšiu jak oravský drevorubač. Páni, fakt sa mi páčila. Čo by som za to dal, stráviť s ňou tak noc, alebo dve. Zamyslel som sa a prerátal obsah peňaženky. Mal som poslednú stovku. Zrejme by to nestačilo. V duchu som ocenil jej skvelú postavu. Popritom mi rozprávala všetky tie nedôležité príbehy a zážitky. Žiadne kydy opitej slečinky, o tom, že ju ešte žiaden neuspokojil a podobne. Boli to klasické opilecké príbehy. V tej chvíli sa mi páčila ešte viac. Strašne som sa do ne zamiloval. Chcel som byť už len s ňou. S ňou som chcel zdieľať posteľ a miesto pri krčmovom stole. S ňou som chcel tancovať pri jasnom svite mesačného svetla. S ňou som sa chcel potom vracať z krčmy domov. O ňu som sa chcel pri ceste opierať.

Pozrel som sa jej do očí. Ešte stále boli červené. Tvárou som sa priblížil k jej tvári. Pocítil som jemné chvenie a závan ginu. Pre prípad, že by sa chcela brániť som ju chytil za ruku a pobozkal. Nastalo vášnivé objímanie. Svet také od čias Titanicu hádam ani nevidel. Bola to nádherná noc. Hviezdy. Mesiac. Láska. A my dvaja, súložiaci ľudia. Bolo to romantické.

Potom som ju nejaký čas nevidel. Stále som však na ňu myslel. V sprche. Na záchode. Nešla mi z mysle. Až raz, keď som práve prechádzal mestskými krčmami som ju znovu zbadal. Tak ako prvýkrát. V bielom dyme marihuanovej cigarety a fľaškou ginu v ruke. Ahoj. Neodpovedala. Ihneď ma objala. Pričom mi nechtiac priložila jointa k ruke. Chlpy okamžite vzbĺkli. Koža sa nechutne zoškvarila. Dosť to bolelo. Keby som nebol otupneý alkoholom a je prítomnosťou, tak by som sa asi zbláznil od bolesti. V tejto chvíli to však bola najkrajšia popálenina môjho života. Ja som ťa hľadala, len som zabudla, kde bývaš, vykríkla. Chápal som to. Tiež sa mi to už mnohokrát stalo. A potom nenastalo žiadne filmové ľúbim ťa. Ľúbim ťa. Tak ma ľúb. Ľúbme sa. Áno, ľúbme sa. Ľúbme sa navždy. To fakt nenastalo. Len som ju požiadal o ruku a vhupsli sme na to. Nič dôležité.

A od tej chvíle sme boli navždy spolu. Na rockovom koncerte. Aj na desiatke v bufete. Spolu plávame rozbúreným morom života a čakáme na deň, kedy skapeme. To je však (asi) ešte ďaleko.

Teraz už v našej novej domovine - Holandsku chystáme oslavy 30 výročia našej svadby. Prídu aj naše dve krásne deti. Fľaška Ginu (26) a Melódia Lásky (22). Veľmi sa na to teším. Svoju ženu mám totiž stále rád. Stále je to tá najochľastanejšia, najzhúlenejšia, najperverznejšia a najkrajšia žena akú som kedy stretol.