Sila....

"Kde hľadať vinníka?" spýtal sa Maťo sám seba. "A treba hľadať? Nájdem ho vôbec?" uvažoval ïalej.

Niečí hlas, pravdepodobne hlas svedomia, mu vravel: "Choď a nevzdávaj to! Choď  za svojím šťastím!  "

Maťo sa len usmial" "Šťastie... čo to je? Veď ja som pilulku šťastia zahodil do rieky. Teraz mi neostáva nič iné ako plávať po prúde a načúvať smiechu rýb."

A tak prišiel na most a počúval tlkot svojho srdca. Akokeby čakal, že to ono vyrieši za neho, že prestane tĺcť. Ale neprestalo. Tak zavrel tuho oči a skočil... pád mu pripadal nekonečný... počas neho videl smrteľný tanec svojich myšlienok pri vodopáde večnosti modrej.

Prebrala ho ľadová číra voda. A ticho.

"Ryby! Musím nájsť ryby!" prebleskovala mu hlavou nástojčivá myšlienka. Nechával sa však unášať chladnou vodou zabudnutia. Bol nehybný, len jeho akvarelové oči ešte z posledných síl hľadali to, čo nájsť nemohli. Avšak uši v tom stave ničoty začuli vytúžený smiech rýb, práve keď Maťo daroval akvarelky tme.