Sedela za prázdnym stolom

Sedela za prázdnym stolom. Len jej lakte na ňom spočívali. Dlaňami si podopierala ustarostenú tvár a zamyslene sa dívala von kuchynským oknom. Na okennom skle sa už ukazovali prvé známky mrznúcej zimy a v jej mysli sa jej pomaly vynára obraz nastávajúcich sviatkov. (Najprv som mala v úmysle napísať, že cez okno táto dotyčná sleduje svojho syna, ktorý sa s kamarátmi hrá vonku, no v mojej chorej hlave sa to zmenilo. Nečudujte sa prosím, ešte sa to zmení viackrát.) Je desať hodín preč, stále má nočnú košeľu, stále žalúzie zatiahnuté. Možno si sama neuvedomuje, že vlastne nič nevidí. (Keďže ja som spisovateľ, ja viem, načo táto žena myslí). Hlavou sa jej premáva akýsi príbeh a pomaly prichádza na to, že dosť intenzívne sa doňho pohrúžila. Zatvorí oči, potrasie hlavou a vstáva od stola. Zívne, pretrie si oči, malátne kráča naspäť do postele. Veď v noci oka nezažmúrila. Tie tabletky na spanie by určite pomohli, no už dávno ich vysadila. Po nich sa cítila akási iná. Ľahá si do studených perín a na svoje začudovanie zaspáva. Možno sa jej sníva, možno je to naozaj tak. Vystúpila zo svojho tela, pláva pod stropom a díva sa na svoje unavené telo. Mala by začať viac jesť, takto sa len ničí. Je ako živá mŕtvola, sama si to uvedomuje, keď sa takto vidí. Kedysi bola aj krásna, teraz akoby čas letel niekoľkonásobne rýchlejšie. Rýchlo vchádza naspäť do tela, aj keď by jej možno takto bolo lepšie. Preč od ľudí, od samej seba. Kostolné zvony odbíjajú šesť hodín.  Strhlo ju to zo sna, čo jej hlavou prechádzal. Sen, v ktorom vystúpila jej chorá duša z tohto doráňaného tela. Bola rada, že je hore, že to bolo  len snenie. Na to sa však rozplakala a vzlykala ako malé dieťa, ktorému vzali obľúbenú hračku. Upokojila sa asi po polhodine, keď jej oči nemali viac sĺz a ona únavou ešte na chvíľu zavrela oči.  Do kúpeľne sa vteperila niečo po siedmej. Napustila vaňu a nechala sa unášať voňavou vanilkovou penou. Po kúpeli a ľahkej večeri sedela čistá, pekne upravená znova za kuchynským stolom s lakťami na ňom a dlaňami si zvierala tvár. Aj keď žalúzie už dávno vytiahnuté boli, vonku bola príliš veľká tma na to, aby jej oči niečo uvideli. Znova sa dostávam na začiatok, keď  so zamyslenou tvárou pozorovala sklenné okno,  v ktorom sa odzrkadľovala jej úbohá tvár. V hlave sa jej premávajú čudné výjavy, na ktoré len ona pozná odpoveď. Možno obrazy z jej  minulosti, možno až ďaleké detstvo. Nik to neprečíta z výrazu jej chorej tváre. Ťažko si vzdychne a rozmýšľa čo ďalej. Spánok? Len pred chvíľou vstala. Jedlo? Len pred chvíľou jedla. Opäť si len vzdychne  a ďalej neprítomne čumí a snaží sa aspoň dýchať. Naraz sa jej výraz mení, naraz oblieka si kabát a vybieha  von do hrozivej tmy. (Čakala by som, že možno sa  pokúša o samovraždu, ale zatiaľ túto myšlienku zavrhujem,  sama neviem, čo sa odohráva v jej mysli a načo si práve  spomenula.) Nedalo by sa povedať, že uteká, len sa ponáhľa rýchlym krokom, akoby od toho závisel niečí život. Pred jej očami sa otvára veľká železná brána a ona bez strachu vchádza dnu. V mesačnom svetle a dohárajúcich sviečkach sa mihajú tmavé tiene studených náhrobných kameňov. Spomaľuje krok, akoby sa bála, že rýchlosťou naruší pokoj týchto tichých duší. Prichádza na koniec čierneho cintorína, na miesto, kde ležia len vyvrheli spoločnosti. (Na okrajových miestach cintorína sa pochovávajú ľudia, čo si sami siahli na život, alebo siahli na život niečí iný.) Zastáva pred dvoma hrobmi, pred ktorými stoja len drevené kríže s vyrezanými menami a dátumami narodenia a smrti. Keď sa lepšie prizrie, dátum smrti oboch sa zhoduje s dnešným, len teraz je o rok neskôr. Nevie smútiť, sĺz už vyronila dosť. Nevie slovka vyriecť, veď rok nebola v styku s ľuďmi. Teraz si spomína na ten osudný deň, keď sa nič netušiaca vrátila domov z práce. Jej milovaný manžel ležal s bodnou ranou v žalúdku v kaluži krvi spolu s jej pätnásťročným synom, ktorý v ruke zvieral veľký kuchynský nôž a priamo vo svojom srdci mal tiež bodnú ranu. Je to veľmi čerstvé, keď si na to teraz spomína. Doteraz to nevie pochopiť, do dnešného dňa nevie, čo sa v ten osudný deň stalo. Šťastná rodina, žiadne veľké spory, žiadne podstatné hádky. Jej svet sa vtedy zrútil, v dnešný deň sa zrútil znovu. Ďalej stojí pred  nemými krížmi a hľadí a hľadí…