SVEDOMIE

         Koľkokrát som si už povedala: toto nie, to som nemala urobiť, teraz sa ozýva moje svedomie. Existencia (či nejestvovanie) svedomia je fajn výhovorka pre naše konanie. Najmä v prípadoch, keď potrebujeme obhájiť to, čo sa k nám – podľa nás, či nášho  okolia – nehodí.

Svedomie a jeho funkciu radím medzi relatívnu a subjektívnu.

Rovnako ako pravdu, či pocity šťastia.

         Svedomie nie je akceptované právnym ani žiadnym iným zákonným ustanovením. Preto reči typu: „konáme podľa vlastného svedomia a vedomia“ slúžia na samoobhajobu. Rozumej: na obhajobu seba samého pred sebou samým. Je svedomie niečo, čo nás stále núti byť ľuďmi? Je nehmatateľné, neviditeľné, zhmotňuje sa (?) v našom konaní  a činoch.

         Dnes sme sa už naučili viniť svoje DNA a chemické procesy v našich mozgoch zo všetkého. Aj za chyby a hriechy v dodržovaní spoločenských konvencií. Na šiesty zmysel zvalíme predtuchy. A na svedomie to, čo nám (možno) nedáva spať.

To, že sme sa naučili

nevnímať ho

a obrali sme ho o kľúčovú funkciu:

konať čestne, neubližovať,

dodržiavať morálne a etické zásady platné v spoločnosti, kde žijeme;

nie je to iba „zásluha“ cirkví (tam sa zo svojich prešľapov vyspovedáš, presunieš ich na plecia iného, je ti odpustené),

ale aj „zásluha“ pomerov v spoločnosti.

Dnes sa už svedomie nenosí. Platia iné pravidlá hry. Už nie sme  „my“, ale „ja“... dôležitá je materiálna stránka života... mať veľa, ak nie všetko, aj za cenu tzv. čistého svedomia.... nikto sa nás neopýta „máš čisté svedomie?“... skôr „máš čisté ruky?“ – a tým nemyslí, či sme si ich dnes už umývali... Sloboda slova, vyznania a neviem čoho ešte nás priviedla k slobodnému rozhodnutiu neakceptovať svedomie ako lakmusový papierik správnosti (hľadám lepšie slovo, nedarí sa mi) nášho konania.

         Je tiež pravda, že človek je egoista. Nech urobí čokoľvek, vždy to robí pre seba, alebo kvôli sebe. Aj tie najlepšie dobré skutky sú pre ten subjektívny pocit blaženosti alebo zadosťučinenia. Odtiaľ asi pramení múdroslovie, ktoré vraví niečo o tom, že ak urobíme niekomu radosť, my ju budeme cítiť dvojnásobne. Život nás však naučil byť egoistami aj v konaní zlých skutkov. Vieme ich obhájiť, vieme ich vysvetliť, vieme nemať nečisté svedomie. Zabiť v sebaobrane – som vrah ? som víťaz ? čo moje svedomie?... Ukradnúť rožok v samoobsluhe, lebo som už tri dni nejedol – kradnem z núdze, aby som prežil ? kradnem a mám hriech ? budú ma za to trestať ? čo moje svedomie?

         Rozmýšľam, kedy som prestala počuť to slovo „svedomie“, od kedy vlastne upadá do zabudnutia. Ešte možno v škole nám vravievali čosi o čistom svedomí a neopísanej písomke... medzi priateľmi sa o ňom veľa nehovorí... v práci už vôbec nie... súčasná literatúra má iné starosti... hmm... asi sme sa stali občanmi jedného sveta s jedným kolektívnym svedomím, ktoré ale konkrétne nikoho netrápi ani konkrétne neteší. Máme ho v slovníku spisovného jazyka, tak sme ho niekam šupli.

         Veľa filozofov sa svedomím ako takým zaoberalo. Poznáme veľa definícií a múdrych myšlienok. Je však možné, že novodobí filozofi už o svedomí pojednávajú inak? Sme technokrati, rozmýšľame pragmaticky, duševno nás nezaujíma, lebo z neho nemáme osoh. Lebo nás nikto nemôže donútiť mať čisté svedomie. A najnovšie robíme iba to, čo musíme a čo nám zákony nezakazujú; alebo tak, aby nám žiadne priestupky nedokázali.

Naše skutky sú ako naše deti.

Žijú a pôsobia nezávisle od našej vôle.

G. Eliotová