Ako človek medzi opicami (3.)

Ako človek medzi opicami

(pokračovanie 2)

Celý ten deň si vychutnal, ako sa najlepšie dalo, pretože ďalší už trávil v laboratóriu. Musel dokončiť záverečné pozorovania.

Každý šimpanz sa správal v hraniciach normy. Až na Burca. Jeho strnulosť nepovoľovala. Schúlený v rohu hľadel do neznáma. Nereagoval na žiadny z podnetov. Akýkoľvek pokus o nadviazanie kontaktu ostával bez odozvy. Dokonca aj k ponúkanému jedlu bol ľahostajný. Čoraz viac chradol. Ak sa to nezlepší, pomyslel si Muriel, budeme ho musieť utratiť.

Projekt dočasne uzavreli. Čoskoro bude mať niektorá zoo menší prírastok. A vedci s lekármi dosť času na premýšľanie nad nasledujúcim pokusom. Raz sa im to predsa musí podariť. Jedného krásneho dňa to určite vyjde. A nebude to deň, ako tento, keď dvanásť hodín bez prestania prší a obloha sa rozjasní až na noc, keď už väčšina ľudí spí. Väčšina. Tá sa však netýkala doktora Muriela.

Keď všetci opustili objekt, on ostal. S fľaškou v ruke sa prechádzal po mokrom trávniku, pod ktorým sa, ešte pred pár dňami, malo toľko toho udiať. Z podzemného laboratória sa vychádzalo cez budovu, ktorá sa teraz pred doktorom temne črtala na pozadí hviezdnatej oblohy. Keby... keby to vyšlo, žiarila by jasnejšie než hviezdy nad ňou. A ľudia v nej tiež. Nestalo sa tak a Muriel v návale zúrivosti hodil kus skaly do tváre ľahostajnému vesmíru. Ten, prirodzene, ostal taký aj naďalej a kameň padol pár metrov vedľa doktora. Upil z fľašky, zdvihol k nebu zaťatú päsť a hromžil. Tak isto začal nadávať aj zemi, na ktorej stál. Tá sa odrazu naklonila, trhla sebou a on tvrdo dopadol na tvár. Stratil vedomie.

Zdalo sa mu, že je strašne unavený. Unavený, ale schopný vstať. Tackal sa k laboratóriu a ledva udržal viečka, čo sa mu oči samé zatvárali. Mal iba jeden cieľ. Zdalo sa mu, že niečo robí s hlavným počítačom, a potom ho už zaplavila tma...

Ráno, keď otvoril oči, zistil, že leží na zadnom sedadle svojho auta. V hlave mu príšerne trešťalo. V ušiach zvonilo, akoby do nich niekto škriekal. Cítil sa, akoby ho aj s autom zlisovali kdesi na skládke. Vôbec sa nepamätal, ako doň dostal. Chcel zistiť, kde sa nachádza. Keď ho však oslepilo ranné slnko, ozvala sa bolesť aj v očiach. Pomaly, veľmi pomaly si na jeho jas privykol. Škrekot mu však uši trhal naďalej. Jeho auto stálo pred bránou do objektu. Bola zamknutá. Netušil, či ju zatváral on. Hmm, najskôr, kývol plecami.

Pretrel si oči, a potom ešte raz, keď uvidel, čo sa deje na trávniku. Šimpanzy pobehovali sem a tam okolo plota. Škriekali (tak to nebol výplod jeho „opice“), lebo ostne na vrchu im zabraňovali preskočiť ho. Doktor takmer námesačným krokom opustil auto. Odomkol bránu, vstúpil na trávnik a zavrel za sebou.

Opice stíchli. Spočítal ich. Okrem jednej boli všetky. Uhádol, ktorá chýba, ešte pred tým, než sa presvedčil. Vošiel s nimi do budovy a zavolal kolegov a políciu. Potom zamieril k jedinému výťahu v celom objekte. Privolal ho. Počul, ako sa pomaly hrnie nahor. Keď sa pred ním otvorili dvere, nahnal všetkých šimpanzov dovnútra. V mysli sa mu vynorila ďalšia vec, ktorá nezapadala do normálu. Nevedel ju však presne rozoznať.

Ocitli sa dolu. Svetlá boli rozsvietené. Všetky cely pootvárané. A okrem jednej prázdne. Burcova poloha ostala nezmenená. Tak isto aj obsah misky pred ním.

Muriel zatváral šimpanzov do ciel. V mysli mu vírila jediná otázka: Ako sa, preboha, dostali hore?

Už zamkol takmer všetky zvery. Vtom zhasli svetlá. Automatický spínač, bleslo doktorovi hlavou. Pozrel na hodinky. Čas, ktorý uvidel na podsvietenom displeji, mu nesedel. Spínač nemal byť o takom čase aktívny. Skôr než mu došli všetky súvislosti, začul kovový šramot a dupot bosých nôh. Niečo doňho udrelo. Zapotácal sa. Ďalší úder. Doktorove unavené oči si ešte nestihli privyknúť na šero, a tak nevidel, čo ho zrazilo na zem. Ucítil len bolesť v chrbte a na bruchu niečiu bosú nohu. Jednou rukou ju pevne chytil a druhou udrel smerom nahor. Zviera vydalo krátky vydesený škrek a vytrhlo sa z jeho zovretia.

Svetlá v hale sa opäť rozsvietili. Nad sebou začul pridusený smiech. Pozrel tým smerom. Jeho kolegovia práve schádzali po schodoch vedúcich od výťahu.

„Pán doktor, vari ste sa nepustili do boja s génmi holými rukami?! Verte, týmto spôsobom to nepôjde.“

Muriel zavrčal. Pozatvárali opice do ciel a pomohli mu vstať. V chrbte ho nepríjemne pichlo – až zavzdychal.

„Takto si môžete len ublížiť,“ hovoril mu kolega s potláčaným úsmevom. Potom zvážnel. „Čo sa tu vlastne stalo?“

Muriel im povedal, v akom stave to tam našiel. Začalo sa všeobecné pohmkávanie, ale výsledok nulový. Polícia vyšetrovala. Tiež bezvýsledne. Jedine jeden z asistentov hlásil cudzí vstup do hlavného panelu. Zistil zásah do automatického systému svetiel. Bolo aktivované aj otváranie ciel.

Vynorilo sa pred nimi nespočetné množstvo otázok. Ako je možné, že sa nespustil poplašný systém, keď opice opúšťali laboratórium a budovu? Ako je možné, že kamery nič nezachytili? Všetky systémy bežali cez počítač, tak ako sa mohlo stať, že nehlásil žiadne mimoriadne zmeny a zásahy? A kto by ich vlastne robil, keď nič zo zariadenia nezmizlo? A tak isto zaznela otázka, prečo práve doktor Muriel tu bol hneď ráno a nahlásil lúpež.

Odrazu ho všetky oči považovali za najzaujímavejší objekt v hale. Zrak každého zúčastneného sa naňho prenikavo uprel, akoby tak chcel dopodrobna preskúmať aj tie najjemnejšie odchýlky jeho osobnosti.

Vtom na nich zhora ktosi zakričal. Mladý policajt, ktorý bol veliteľom trojčlennej skupiny na povrchu. Tvrdil, že niečo našiel. Hala ostala prázdna. Opustil ju aj doktor Muriel, ktorého, či chcel alebo nie, ťahali do výťahu. Keď boli hore, nasledovali policajta cez hlavné dvere, potom okolo budovy až k jej opačnej strane. Prvý pohľad neprezradil nič, ale keď policajt ukázal na vrchnú časť plota povedľa nich, pochopili.

Asi poldruha metra po dĺžke plota bol ostnatý drôt preč. Podišli k nemu bližšie. Jeden z policajtov sa zohol a čosi zdvihol zo zeme. Keď sa otočil, všetci zazreli v jeho ruke kliešte. Na chladnom kove sa od ranného slnka odrážali kvapky dažďovej vody.

Ďalší policajt ukázal na blato za plotom. Bolo neporušené. Žiadne stopy, nič. Akoby niekto zvnútra pripravoval útek šimpanzov a chcel, aby to vyzeralo ako krádež zvonku.

„Pán doktor,“ obrátil sa k Murielovi takmer súcitne jeden z jeho kolegov. „Poznáme váš zanietený postoj k projektu. A na druhej strane aj vaše cítenie s testovanými zvermi, ale taká dilema sa týmto spôsobom skutočne nerieši.“

Jeho slová len potvrdili, teraz už všeobecný, dohad o páchateľovi. Veď kto iný mohol vyradiť kamery a bez toho, aby sa spustil alarm, vypustiť všetkých šimpanzov? Vinník bol jednoznačne určený. A Muriel? Ten len zvesil hlavu. Nemal k tomu nič. Udalosti poslednej noci mu dôkladne vymazal z pamäti alkohol. Sám o sebe začal pochybovať, či v podnapitom stave zvieratá naozaj nepustil. Ten sen... Bolo to určite len zdanie? Možno dlho utláčaná pohnútka do najhlbšieho zákutia mysle bola alkoholom skutočne vyplavená na povrch. Aktivizovaná a zároveň zabudnutá... Ktovie?

Každopádne doktor vedel, čo bude nasledovať. Okamžité zbavenie účasti na projekte. Predsa len to bol hrubý priestupok voči všetkým zúčastneným. A tí nemohli dovoliť, aby sa to opakovalo. Úspešne opakovalo. Ba možno ešte pôjde pred verejnú porotu. Predsa len na šimpanzoch boli zmeny, i keď ťažko merateľné, ale jeho čin dotiahnutý do konca by sa rovnal prinajmenšom prezradeniu hociktorého štátneho tajomstva. Bolo nemysliteľné, aby sa opice dostali do rúk nezainteresovaným osobám.

Jeho obavy sa pomaly, jedna za druhou, napĺňali. Dali mu deň. Jeden jediný deň na kontakt s rodinou, na premýšľanie, na spytovanie svedomia. K rodine išiel. Premýšľať premýšľal. Ale namiesto spytovania svedomia sa večer obliekol a vyrazil zadným vchodom, aby ho nespozorovala policajná patrola hliadkujúca pred jeho domom.

Išiel pešo a smeroval k laboratóriu.